Autor: Michal Uriča

Ako už býva zvykom, počasie je najkrajšie vtedy, keď sme v práci, respektíve vždy, keď práve nemôžeme byť na horách. Tradícia nesklamala ani v polovici marca a po krásnom predchádzajúcom týždni sa víkend pokazil. Plány však už boli hotové, cúvať sme nechceli. A tak v sobotu ráno o siedmej sa v trojici vydávame na cestu do Veľkej Fatry, našim cieľom je Chata pod Borišovom a výstup na samotný Borišov. Belianska dolina je dlhá a prešli sme ju už veľakrát, rozhodujeme sa teda, že sa autom vyvezieme až na Havranovo. Pätnásť minút pred deviatou prichádzame teda na Havranovo, a po krátkom vystrojení na cestu štartujeme na pochod. Pred nami výstup zahájila pomerne veľká skupina turistov, takže hore na chate bude celkom iste veselo a tesno. Ako som hovoril, počasie mohlo byť aj lepšie, na druhej strane mohlo byť i horšie. Je pomerne teplo, no viditeľnosť je slabá a oblaky zakrývajú slnkou za hustou clonou, takže v lese je mierne šero a smutne. Keďže sa sneh postupne topí, je brodenie cez potok pri Havranove o niečo ťažšie, ale sme už zvyknutí, takže sa tu dlho nezdržíme. Chodník vedie lesom, stúpanie je mierne, po pravej strane potok vytvára krásne scenérie, keď sa zarezáva do skalnatého terénu a vytvára akúsi sústavu mini tiesňav. Stúpanie postupne naberá na intenzite a dostávame sa až ku miestu, kde opúšťame zelenú značku, ktorá nás doteraz viedla. Toto miesto sa nachádza na dolnom konci väčšieho holorubu, značka sa tu stáča do prava, my však pokračujeme rovno smerom nahor. Osobne som po značke ešte nikdy nešiel, a aj celá početná skupina turistov sa nahor posúva po skratke. Skratka vedie teda cez rúbaň ku prvej svážnici, pokračuje strmo nahor lesom ku druhej svážnici a odtiaľ opäť strmo nahor popri plote (asi už bývalej) lesnej škôlky. V mape je samotná skratka naznačená ako lesná cesta. Na zelenú značku sa skratka pripája kúsok pod Košariskami. Keď sa na značkovaný chodník pozeráme, je nám jasné, že tadiaľto sa teda veľa turistov nepohybuje, nevidíme v snehu absolútne žiadne stopy. Skratka je orientačne nenáročná a naviac dostatočne vyšľapaná na to, aby sa tu niekto nebodaj stratil. Inak snehu postupne pribúda a od Košarísk je všade už súvislá vrstva snehu. Naštastie je vlastnou váhou utlačený a vôbec sa nezabárame. Na Košariskách si doprajeme desaťminútovú pauzu, zatiaľ si obzeráme dôkladnejšie búdu, ktorá tu stojí a asi márne spomína na svoje lepšie dni. Škoda, že sa k nej niektorí "tiež turisti" správajú tak ako sa správajú. Je zničená a plná odpadu, v kríze by sa tu však prenocovať dalo i keď bez tepla, lebo kachle sú tak nahlodané skazou, že sú úplne nepoužiteľné. Z búdy pokračujeme cez zasneženú lúku a po chvíli sa opäť vnárame do lesa. Po miernom klesaní začíname opäť ostrejšie stúpať v traverze svahu. Prekonávame niekoľko zľabov a v poslednom úseku pod chatou sa už pohybujeme viacmenej len po vrstevnici. Pod chatou pri chodníku vyviera prameň, voda by mala byť podľa všetkých informácií použiteľná. Ešte kúsok ďalej po chodníku za prameňom a už sa nám otvára pohľad na masív majestátnej Ploskej. Škoda, že si túto ikonu Veľkej Fatry nemôžeme vychutnať v plnej kráse, lebo počasie nám nepraje a viditeľnosť je zhoršená. Vychádzame z lesa a stúpame priamo ku chate. Pred jej vchodom je zapichnutých mnoho párov turistických paličiek, čo je predzvesť plného domu. A je to naozaj tak, chata je plná, no miesto sa pre nás v jej útulných priestoroch predsa len našlo. Mišo sa rozhoduje zostať na chate a tak sa len vo dvojici vydávame na vrchol Borišova. Nechceme sa príliš zdržiavať na chate, lebo počasie sa evidentne zhoršuje. Strmo teda stúpame na Borišov, na niektorých miestach je to celkom adrenalín, lebo sneh je zmrznutý a pošmyknutie by nemuselo skončiť v strmom teréne najšťastnejšie. Za necelých dvadsaťpäť minút sme na vrchole. Spočiatku sa zdá, že vietor je v pohode, ale akonáhle začneme robiť vrcholové fotky, začne fúkať tak silno, že máme čo robiť aby sme sa udržali na nohách. Akoby nám hovoril, choďte už dole, pre dnešok stačilo...Po ceste dolu na chatu už začína mierne snežiť, naše rozhodnutie pre okamžitý výstup bez zdržania na chate bolo teda správne. Na chate sa posiľňujeme výbornou kapustnicou a pivkom. Borišovská kapustnica patrí medzi tie, ktoré rozhodne nesklamú a ako odmena za drinu chutí vynikajúco. Pamätám si, že pri jednom minulom zostupe z chaty sme asi v desaťčlennej skupine po borišovskej kapustnici postupne všetci označkovali okolie chodníka...Nuž čo, nenadarmo sa hovorí, ze kapustnica dobrá vára, len sa po nej ... otvára :-))) Okolo jednej sa zberáme na zostup a to už vonku intenzívne sneží a napadla aj vrstva nového snehu. Zostupujeme tou istou trasou ako sme prišli. Jedinou zmenou je, že husto sneží, čo v podmienkach nižšej nadmorskej výšky znamená dážd a rozmočený blatistý chodník. Naštastie neprší až tak husto ako hore snežilo a tak všetko v zdraví prežívame. Na Havranove nás už čaká auto a cesta domov...Keď sa od Martina pozeráme späť na hory Veľkej Fatry, čierňava, ktorá nad nimi visí je priam hrôzostrašná, nám to tam ale až také zlé nepripadalo a Borišov sa určite môže tešiť na našu ďalšiu návštevu...