Autor: Michal Uriča

Veporské vrchy

Veporské vrchy ležia na strednom Slovensku a predstavujú neveľké územie s pestrým reliéfom. Významnou dominantou je Poľana, najvyššie vyhasnuté sopečné pohorie v strednej Európe. Na území Veporských vrchov prevládajú zmiešané lesne porasty, vyššie polohy ovládajú smrekové a jedľové porasty. Veporské vrchy sú nesmierne bohaté na vodné zdroje, pramenia tu mnohé rieky a potoky, ústiece do výzmaného slovenského toku Hrona. Najvýzmenejšie riečne toky sú Slatina, Hučava, Kamenistý potok a Brusnianka. Na území Veporských vrchov sa nachádza viacero chránených území s rôznym stupňom ochrany. Rozlohou najväčšie územie zaberá CHKO Poľana, ďalej sa tu nachádzajú prírodné rezervácie Hrončokový grúň, Dobročský prales, Poľana nad Detvou, Ľubietovský Vepor a Pod Dudášom. Vrchol Hrb je považovaný za stred Slovenska. Z prírodných výtvorov sú najvýznamnejšie nasledovné: Melichova skala, Kalmárka, Bátovský balvan a Jánošíkova skala.

Naša návšteva na Čiernom Balogu

Keď som dostal od kolegu Mifa pozvanie na návštevu Čierneho Balogu, neváhal som ani na chvíľu a pozvanie som prijal. Hľadali sme spoločne vhodný termín a ten pripadol na predposledný prázdninový víkend. Postupne sa utriasla finálna zostava a tak v piatok po práci sme sa s priateľkou naložili aj s bicyklami do auta a vydali sme sa z Bratislavy smerom na Dunajskú Lužnú pre ďalšieho účastníka výletu - Sziliho. Horkoťažko sme do batožinové pristoru naložili ešte jeden bicykel a vydali sme sa po starej ceste smerom na Nitru. Tu nám situáciu skomplikovala zápcha spôsobená jednak silnou piatkovou premávkou, ale aj opravami na ceste, takže sme cez Nitru prechádzali takmer hodinu... Okolo jedenástej večer sme konečne po dlhej ceste dorazili do Čierneho Balogu, kde nás už v miestnej krčme očakával náš kolega Mifo. Zvítali sme sa pri pivku aj s domácimi a ubytovali sme sa v penzióne - útulnej nadstavbe rodinného domu. Po rýchlej hygiene sme padli na postele a zaspali v očakávaní nasledujúceho dňa.

Ráno prichádzame podľa dohody za Mifom a po obhliadke svokrovského statku sadáme na naše dvojkolesové tátoše a šliapeme do pedálov. Z časti Čierneho Balogu - Jánošovky sa spúšťame dedinou po ceste v smere na Brezno. Prechádzame ďalšími časťami Balogu - Vydrovom, Krámom (tu sa pri vlekoch pod Urbanovým vrchom zastavujeme na orosené už po pár kilometroch...) a nakoniec i Medveďovom. Posledne menovanú časť opúšťame pri vstupe do Veľkej Doliny - cesta pre vozidlá je tu uzavretá závorou, no úzka asfaltka pokračuje ďalej ako šitá na mieru pre cyklistov. V ňmornom horku a dusne nám padne vhod fakt, že sme sa dostali do lesa, kde je predsa o niečo chladnejšie. Veľkou dolinou pokračujeme v neustálom tiahlom, no miernom stúpaní. Pokračujeme na Dankovú, kde v jednej časti na radu Mifa skúšame hľadať huby, a veru, nebolo to márne, nazbierali sme ich za 10-15 minút dosť na to, aby nám Judka večer mohla pripraviť chutný hubový perkelt. Po tomto hubárskom intermezze sa každý z bicykla pozerá do húštiny popri ceste a hľadá huby. Štastlivcom sa to vypláca a do nosiča na Judkinom bicykli pribúdajú ďalšie kúsky. Po zbieraní húb sa už vyštveráme na koniec stúpania a pokračujeme ďalej viacmenej rovným úsekom, kde na jednom mieste obdivujeme nádherné výhľady v smere na Nízke Tatry. Za týmto miestom už zjazdujeme popod Zákľuky stále po vynovenej asfaltke smerom na Hrončok. Keďže sa skupinka v zjazde potrhala, čakáme sa navzájom pri turistickej križovatke pri Hrončoku a spoločne schádzame kúsok nižšie ku ústiu vodnej nádrže. V minulosti sa vodná nádrž (tajch) Hrončok používala pri splave dreva po Kamenistom potoku. Nádrž sa napĺňala 36 hodín a jej vypustenie trvalo 8 hodín. V rokoch 2002-2003 bola táto významná pamiatka zrekonštruovaná a nás očarila svojou krásou ako aj dômyselnosťou.

Pri Hrončoku sme sa dostali do doliny Kamenistého potoka a touto dolinou pokračujeme ďalej v smere na Sihlu. Kamenistý potok je významným prítokom Čierneho Hrona a vytvára takmer 25 km dlhú Kameistú dolinu. Naša trasa je značená cykloturistickým značením, takže sa tu nedá zablúdiť. Stále napredujeme po asfaltke a výškové metre stratené v predchádzajúcom zjazde znovu naberáme v ďalšom tiahlom miernom stúpaní, ktoré ani na moment nedovoľuje prestať v šliapaní do pedálov. Kamenistá dolina je veľmi príjemná, stretávame pasúce sa kravy, vidieť sú v nej zvyšky násypu úzkokoľajovej železničky, my sa však kocháme najmä na Prírodnej pamiatke Meandre Kamenistého potoka, ktorý sa kľukatí ukrytý v trávnatom poraste ako had.

V závere našej cesty Kamenistou dolinou a teda pri jej začiatku, vstupujeme do dediny Sihla, ktorá sa mi nesmierne zapáčila kvôli zachovalej architektúre miestnych drevených stavieb. V krčme si doprajeme ďalšie orosené a šplháme strmým kopcom na dedinu, kde sa nachádza stanovisko Hucul klubu. V ohrade pod vrcholom Sihla obdivujeme krásne huculské koníky, kedysi používané v úlohe nosičov, dnes vďaka ich pokojnej povahe a schopnosti zdolať i náročnejší terén sa využívajú najmä na turistiku. Od ohrady sa po lúke spúšťame späť na cestu a po hradskej križujeme cestu na Lom nad Rimavicou. Prechádzame cez cestu a pred nami sa po ceste v celej širke objavuje stádo oviec s pastierom, ktorí si to nenútene šinú rovno cez hlavnú cestu. Počkáme, kým prejdú a spúšťame sa po ceste smerom dolu po zelenej značke smerom na turistické križovatku Dolina. Na zjazde sme si utvorili rýchlostné maximá pre tento deň a na spomínanej turistickej križovatke odbočujeme z asfaltky vľavo stále po zelenej značke. Odbočka sa nedá prehliadnuť, stojí tu pekná budova kaštieľa.

Prvýkrát sa dostávame mimo asfaltku a niektorým to v strmom teréne spôsobuje mierne ťažkosti a tak tlačia viac ako pedálujú :-) Míňame krásne zrubové stavby na kamenných základoch, cez lesík vchádzame na lúky, kde obcivujeme cval koňa, ktorého tu preháňa mladá jazdkyňa. Končene dosahujeme vrchol stúpania a začíname zjazd. Keďže zjazd po lesných a poľných cestých mám v krvi spúšťam sa smelo dolu z kopca, pričom som zabudol zapnúť tlmenie prednej vidlice. Absobrujem pár silných nárazov a po pár metroch stojím pri výhľade na Uhliarku, fotografujem a počúvam, ako mi sfukuje prerazené predné koleso... Naštastie mám v batohu náhradnú dušu a za pár minút mám výmenu hotovú, takže môžeme pokračovať v ceste.

Zostupujeme na sedlo Kysuca-Uhliarka, kde sa naša zelená značka križuje s červeno značenou Rudnou magistrálou. Zostup stále pokračuje po zeleno značenej kamenistej ceste a tá sa zmení neskôr na opäť na asfaltku. Kľudným tempom zostupujeme až do Dobroča, ďalšej časti Čierneho Balogu. Cestou míňame chatu Sviniarka, ktorá sa preslávila počas natáčania legendárneho slovenského filmu Nevera po Slovensky. Po hlavnej ceste sa presúvame až do východzieho bodu v Jánošovke a túru končíme zaslúženým oroseným v krčme pri futbalovom ihrisku.