Autor: Michal Uriča

Ešte počas silvestrovského pobytu vo Veľkej Fatre sme sa so stabilnou partiou dohodli, že celkom určite musíme vystúpiť na vrchol Vtáčnika, a pokiaľ to len bude možné, tak ešte v zime. Čakanie na akciu trvali trochu dlhšie, ale nakoniec sme sa dohodli na definitívnom termíne - 16.2.2008. V sobotné ráno sa vyberáme okolo siedmej z Bratislavy po diaľnici smerom na Trenčín. Je chladno, no obloha je nádherná, takmer bez mráčika. Pred Trenčínom sa začína situácia rapídne meniť, je zamračené a dostávame sa do snehovej chumelice, ktorá nás sprevádza takmer po celý zvyšok cesty na Prievidzu, resp. do Kamenca pod Vtáčnikom.

Keď však prichádzame do Kamenca pod Vtáčnikom a čakáme na druhú skupinu prichádzajúcu z Prievidze, počasie zmúdrie a chuchvalce oblakov sa rozplývajú. Za nimi je už len belasá obloha a silueta hrebeňa pohoria Vtáčnik. Kamaráti prichádzajú a spoločne sa ešte odvezieme ku parkovisku pred Chatou pod Končitou. Tu vystupujeme z tepla auta do hnusnej zimy čo lezie až pod kožu a začíname stúpať. Vyberáme sa po žlto značenom chodníku a súbežne s ním vedie i náučný chodník značený zelenou farbou (POZOR na mapách Schocart tento chodník nie je vyznačený!!!). Po chvíli sa po pravej strane v lese vynára silueta skaly a tu odbočujeme vpravo cez potok ku Lomu Hrádok. Cesta je značená modrou a červenou farbou tak, že ju nemožno minúť a vedie ku lezeckým terénom v lome. Hovorím si OK, pozrieme si ako sa lezie na Hornej Nitre... Postupne sme obišli Hrádok a dostali sme sa do samotného lomu. Po ceste sa nám ešte otvorili nádherné výhľady do okolia, a aj v lome je čo obzerať. Čakal som, že sa tou istou cestou vrátime na chodník, čo ma príliš netešilo. Pravda bola taká, že domáci poznajú aj cesty-necesty a jednoducho sme popod skalnú hradbu lomu pokračovali ďalej nahor. Vtom sme prišli na miesto, kde sa objavil prvý rebrík a potom som spozoroval v skalných stupňoch vyššie aj ďalšie rebríky. Nuž, lezci si tu vybudovali takú malú via ferratu, ktorá ma veľmi potešila a perfektne doplnila samotný výstup na Vtáčnik. Takže čerešničku na záver sme v tomto prípade ochutnali hneď na začiatku.

Nad lomom sa už na značku nevraciame a pokračujeme v stúpaní nahor po hrebeni. V podstate ideme súbežne so spomínaným náučných chodníkom a na ten sa napájame až na lúke pod informačným panelom č. 4 a studničkou ukrytou pod strieškou. Na lúke údajne v minulosti stál salaš, dnes už tu len na niekoľkých miestach možno nájsť kopy skál. Z lúky už po náučnom chodníku stúpame cez les popri studničke, paneli č. 4 a pamätníku smerom nahor. Snehu postupne pribúda a aj teplota sa s pribúdajúcimi výškovými metrami znižuje. Tesne pod Siahami sa nám z lesa otvárajú prvé výhľady na Prievidzu, Bojnický zámok, Nováky...Na turistickej križovatke na Siahach je malé odpočívadlo s prístreškom a dokonca aj ďalšia studnička, no príliš dlho sa tu nezdržiavame.

Pokračujeme vo výstupe, Mišo sa začína sťažovať na boľavú nohu, ale hrdinsky ťahá ďalej smerom na vrchol. V tejto fáze sa ukazuje príroda vo svojej plnej kráse, pomedzi stromy vidíme belasú oblohu, a stromy vrhajú na bielom snehu intenzívne tiene. Keďže tušíme na hrebeni silný a chladný vietor, doprajeme si tesne pod ním malé posilňujúce občerstvenie. To, že sme tušili vietor bola pravda, ale že bude až taký silný a ľadový, to sme si uvedomili až keď nás prevetral. So zaťatými zubami sme v hlbokom snehu prešli posledné metre po hrebeni na vrchol. Vrcholový kríž sa ukázal až v poslednej chvíli, a musím priznať, že som už aj s omrznutými prstami na nohách prestával dúfať. Kombináciou predpovede počasia a vlastnej skúsenosti sme teplotu odhadli niekde medzi mínus 15 až 20 stupňov Celziovej stupnice. Rýchlo sme na vrchole urobili povinné foto a pobrali sme sa hľadať miesto v závetrí. Aj ma mrzí, že počasie nedovolilo, aby sme sa pokochali krásnymi výhľadmi do okolia, pretože tie Vtáčnik ponúka naozaj v nádhernom prevedení. Nakoniec sme našli miesto kúsok od vrcholu, kde to s vetrom bolo prijateľnejšie a dopriali sme si krátky oddych.

Počas oddychu som sledoval nárazy vetra, ktorý preháňal cez hrebeň mraky snehu. Túžil som len po tom, aby sme sa čo najskôr dostali do pravého závetria a nižšie, pretože prsty na nohách ma už dosť trápili. Moje prianie sa naplnilo a zahájili sme zostup. Opäť po hrebeni s nepríjemným vetrom, ktorý udieral zboku a ihličky snehu pichali do tvárte ako osy. S Mišom a Veronikou nám to trvalo o niečo dlhšie ako zvyšku výpravy, keďze noha už Miša poriadne bolela, ale nakoniec sme sa po náučnom chodníku šťastlivo dostali do tepla v Chate pod Končitou, kde sme pri čajíku ukončili výstup na Vtáčnik.