Autor: Martin Kiripolský

Naplánovali sme si prechádzku do už zasnežených Západných Tatier – na ich druhý najvyšší vrch - Jakubinu . Počasie celkom ujde, tak sa vydávame na cestu. Hore ideme Úzkou neskôr Račkovou dolinou. Do Račkovej doliny stúpa žlto značkovaná cesta s kamenistým neskôr rozbahneným povrchom. Vedie lesom s poľanami a niekoľkokrát pretína horský potok (Gáborov p.). Ako všade, aj tu odstraňujú následky kalamity. Hory sú plné ľudí. Stretávame mladších aj starších zážitkov chtivých turistov. Vyzerá, že hore bude viac snehu, ako sme predpokladali. Na rázcestí, vo vyústení Gáborovej doliny, si môžeme oddýchnuť. Drevená stavba, ktorá kedysi slúžila pastierom ako koliba (1 600 m n.m.), môže v prípade potreby poslúžiť aj ako núdzový úkryt. Prichádzame k plesám. Miestami sú fľaky trávy, využívame ich na odpočinok. Pozeráme smerom k sedlu. Okolo plies nie je prešľapaná žiadna cestička. Chvíľu sa motkáme a začíname stúpať priamo do sedla. Dôkazom toho, že nadmorská výška narastá, sú zmenšujúce sa Račkove plesá. Sneh na dlhej, suchej tráve nie je veľmi stabilný. Ešteže ho nie je veľa. Šmýka sa. V sedle stretávame poľskú skupinku prichádzajúcu z ich strany. Z Račkovho sedla smerujeme po štátnej hranici na Hrubý vrch. Na vrchu stretávame kamarátov z Prievidze, ktorí zvolili opačný smer. Po krátkom rozhovore sa vydávame na Jakubinu. Na vrchole si doprajeme oddych a malé občerstvenie. Pozeráme do dolín a na belejúce sa svahy oproti (Klin, Bystrá). Ľuboš sa ponáhľa dole, je rýchlejší a preto ho púšťame. No po chvíli ho dobieham. Zvláštne gestikuluje. Naznačuje mi, aby som sa prikrčil. Zohnutý sa dostávam k nemu. Nádhera. Niekoľko desiatok metrov od nás, dole na svahu sa pasie obrovská črieda kamzíkov. Toľko som ich ešte v živote pokope nevidel. Zúrivo fotíme. Sú fakt blízko. Vietor fúka od nich, takže sa pokúšame priblížiť ešte o pár metrov. Paráda. Myslím, že už o nás vedia, ale nepokladajú nás za nebezpečenstvo. Obidvaja stále fotíme. Sem tam sa pozrieme jeden na druhého. Rozžiarené očká prezrádzajú spokojnosť s odohrávajúcim sa prírodným divadlom. Sme si vedomí že ich nesmieme vyplašiť. Blíži sa zima a potrebujú sa vykŕmiť. Črieda postupne prechádza popod nami. Stále sa pasú. Už nám omŕzajú ruky. Nedá sa odtrhnúť od tejto nádhernej chvíle. Čupeli sme tam asi 20 min, pokiaľ celá črieda nezišla nižšie. Pomaly vstávame a potichu odchádzame. Víria mi v hlave obrazy z predchádzajúcich chvíľ. Aká paráda! Keď sme už ďalej, ešte stále rozrušenými hlasmi debatujeme o tom zážitku. Ľuboš opäť uteká dopredu, dole. My dvaja pomaly schádzame cez Ostredok, smerom do Račkovej doliny. Ešte robím zopár fotiek krajiny v zapadajúcom slnku. Začínajú sa ozývať jelene. Je ruja. Terén je náročný. Kamene, sneh, kosodrevina. Raz stúpame potom hneď klesáme. Pomaly s častými prestávkami prichádzame k lesu. Stále počuť jelene. Prepletáme sa pomedzi stromy povyvaľované víchricou. Už je šero. Našťastie už vidím cestu v doline. Na chatu prichádzame úplne potme. Som spokojný. Turistika je šport, v nádhernom prírodnom prostredí...