Ohňová zem - Výlet loďou po Beaglovom prielive

Autor: Michal Uriča, Foto: Lenka Jeleníková

Po včerajšej túre v Národnom parku Tierra del Fuego máme na prehliadku Ohňovej zeme ešte jeden deň k dobru. Možností na jeho strávenie je viacero, my sa rozhodujeme pre výletnú plavbu po Beaglovom prielive, ktorý je známy najmä pod anglickým názvom Beagle Channel. Tento prieliv spája prirodzenou cestou Tichý a Atlantický oceán a od roku 1881 tvorí časť hranice medzi Argentínou a Čile. Názov prielivu je odvodený od mena prieskumenj lode kapitána FitzRoya, ktorej názov bol HMS Beagle. Bol to práve kapitán FitzRoy, ktorý v roku 1835 túto vodnú cestu objavil. Snáď netreba ani pripomínať, že po tomto kapitánovi sa nazýva jeden z priam legendárnych štítov v NP Los Glaciares.

V hosteli Malvinas po večeri sŕkame maté a hráme karty. Sme málo originálni, pretože počas celej našej argentínskej perepúte neoblomne mastíme chuja. Okrem toho prosíme sympatického majiteľa Juana, aby nám pomohol s výberom výletnej lode na plavbu po Beaglovom kanáli. Jeho rada je prozaická, spoločností je tu viacero, ale oproti veľkým spoločnostiam a mohutným lodiam radšej doporučuje údajne až rodinný výlet na malom člne so spoločnosťou Patagonia Adventure (http://www.patagoniaadvent.com.ar/espanol/espanol.html). Hmmm, to by ma schválne zaujímalo koľko agentúr v Argentíne sa asi pýši týmto názvom...

Dávame na Juanovu radu a ráno o deviatej stepujeme nedočkavo v prístave s lístkami. Odchod je o 9:30, plavba trvá 4 hodiny, takže pohodlne stíhame náš večerný let do El Calafate aj s obedom na súši. Po pol desiatej sa naloďujeme na skutočne maličkú loď v porovnaní s tými, ktoré vyrážajú z prístavu zároveň s nami. Na našej lodi je len asi 15 pasažierov, presne tak akurát, naozaj sme ako taká malá rodinka. Pomaly si pufkáme z prístavu a až teraz sa nám otvára skutočná krása mesta Ushuaia. Ležiace na brehu prielivu a priam v náručí zasnežených vrcholkov Ánd (Fuegian Andes). Neskutočná krása. A zasnežené vrcholky sú doslova všade naokolo, aj na protiľahlom berhu prielivu, na ostrove Isla Navarino. Pripadám si ako v sne, akoby zakliaty v pohľadnici, s ktorou sa niekto poriadne dlho hral v Photoshope.

Všetky veľké lode nás hravo obehli a na vode sme „osireli“. Nakŕmení výhľadmi zaliezame do presklenej kajuty, vonku je síce krásne, no neskutočne chladno a fúka nepríjemný vietor. Sympatická sprievodkyňa nás hostí sušienkami, kávou a samozrejme aj čajom maté. Začína nám s rôznymi pomôckami a knihami vysvetľovať čo to o tunajšej faune. Dopĺňame si naše skromné vedomosti, ktoré sme získali na Penínsule Valdés a Punta Tombo. Na striedačku znie španielčina s angličtinou. Plavíme sa okolo malého ostrovčeka Isla Alicia a pokračuejem ďalej smerom ku majáku Faro Les Eclaireurs. Sprievodkyňa nám vysvetľuje, aká je vlastne funkcia majáku. Tento stojaci uprostred prielivu ukazuje, že za ním sa nachádza plytký úsek a treba sa teda plaviť po jeho pravej či ľavej strane. My sa okolo neho otáčame smerom späť a po druhej strane plytčiny sa vraciame.

Dostávame sa ku ostrovčeku Isla de los Lobos, to znamená, že ide o ostrov tuleňov. A názov je samozrejme absolútne príznačný. Na slnku sa tu vyhrievajú tulene hrivnaté, aj keď v takej zime by som sa ja teda dlho nevyhrieval... Kapitán šikovne s malou loďkou manévruje neuveriteľne blízko ostrovčeka. Nuž, aj toto je jedna z jeho výhod, pasažieri veľkých výletných lodí s hlbším ponorom potrebujú lepší zoom. Času na fotenie a filmovanie je dostatok, nikam sa neponáhľame. Iba ak do tepla, kam po „odrazení“ od ostrovčeka radi zaliezame na teplý dúšok osvežujúceho maté. Ale nie nadlho. O chvíľu sme pri ďalšom ostrovčeku, Isla de los Pájaros, teda pri ostrove vtákov. A opäť sa niet prečo čudovať jeho názvu, pretože je priam posiaty kormoránmi, ktoré sa neskutočne podobajú na tučniaky. S mohutným rozbehom sa vrhajú do chladných vôd prielivu, ďalšie sa s mohutným mávaním krídel vracajú späť na ostrovček. Kapitán opäť veľmi šikovne manévruje a máme dostatok času na kochanie.

Poslednou zastávkou je skupina ostrovčekov, Islas Bridges. Na jednom z nich zastavujeme, aby nám sprievodkyňa povedala aj niečo o flóre a najmä o pôvodných obyvateľoch Ohňovej zeme. Prechádzame sa po ostrovčeku smerom ku jeho najvyššiemu bodu. Pri komentári malých červených bobuliek calafates sprievodkyňa hovorí, že ak ich niekto ochutná, určite sa ešte do Argentíny vráti. Samozrejme, že si ihneď každý zobne. Okolo nás prelietava zopár čudesných vtákov, zaujal ma najmä jeden s dlhým tenučným zobákom, ako vtáčkar nie som, takže názov nepoznám.

Pri brehu sa pozastavujeme pri evidentných prehlbniach v teréne. Dozvedáme sa, že to sú zvyšky osídlenia pôvodného obyvateľstva – indiánov kmeňa Yamanas. Tí žili v týchto priehlbinách obloženýchkamením blízko pri brehu, lovili ryby a hlavne tulene. Údajne chodili nahí, alebo sporoodetí a na prekonávanie zimy im okrem zvyku slúžili aj vrstvy tulenieho tuku, ktorým sa natierali. Pričinili sa aj o samotný názov Ohňová zem – Tierra del Fuego. Vznikol podľa toho, že objavitelia videli na pobreží množstvo ohňov domorodých obyvateľov. Samozrejme, po príchode nových osadníkov sa toho v živote kmeňa Yamanas veľa zmenilo. Choroby a úbytok koristi zapríčinil ich decimáciu. Z tisícov ostali na počiatku dvadsiateho storočia stovky, posledná žijúca „čistokrvná“ zástupkyňa pôvodného obyvateľstva je Cristina Calderon.

Dokonale premrznutí v krátkeho výletíku po ostrove sa vraciame na loď. Čaká nás už len plavba späť do prístavu. Po štyroch hodinách sa vraciame akoby z iného sveta, z inej doby. Tento výlet naoza stál za to. Vyhladnutí sa poberáme na obed, reštauráciu už máme vyhliadnutú, výber sme urobili včera. Veru, dlho sme hľadali a vyberali, pretože Ohňová zem a Ushuaia, to ja naozaj drahá destinácia. Pri porovnaní toho, čo sme na našej ceste Argentínou zažili sú tu ceny jednoznačne najvyššie.

Večer už zasnení sedíme v lietadle do El Calafate. Z Ohňovej zeme sa nám veľmi nechce. A opäť si spomínam na slová neprajníkov, že tu je škoda chodiť, vraj tu nič nie je. Ja som z tohoto miesta priam nadšený. Škoda len, že nachádzame tak veľa lákadiel a máme tak málo času...

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil