Argentína - Medzi tučniakmi v Punta Tombo

Autor: Michal Uriča, Foto: Lenka Jeleníková

Je opäť skoro ráno a už o siedmej ráno nasadáme do mikrobusu, s kompletnou bagážou. Tento výlet dnes skončí pre nás na letisku v Trelewe, odkiaľ pokračujeme na argentínskom výlete ďalej na juh. Okrem nás štyroch už na Punta Tombo ide len jeden chalanisko z Cordóby, takže počas cesty je mikrobus viac menej náš a venujeme sa intenzívne kartovej hre chuj. Lenču trápia priedušky a kašeľ, tak som jej naordinoval moje aktibiotiká, ktoré som preventívne mal v prípade núdze použiť na zub, ktorý mi robil problémy pri odchode do Argentíny, u Filipa sa objavujú žalúdočné problémy. Nuž, nemal predsa len toľko šetriť tou hruškovicou...

Náš sprievodca Eloy už nie je taký vyfičaný ako Valéria včera na Península Valdés, ale snaží sa. Ja sa ako jediný španielsky nehovoriaci člen posádky zachytiť niečo z jeho španielskeho výkladu a celkom sa mi darí. Niekoľkokrát mu dokonca robím radosť a oznamujem, že pre túto pasáž jeho anglický preklad netreba. Eloy rozpráva aj o histórii, ale najzaujímavejšie je rozprávanie o provincii Chubut a jej spätosti s rovnomennou riekou Río Chubut, ktorá drží túto oblasť pri živote. 120 kilometrov pred Trelewom na rieke postavili priehradu a vyrábajú tu elektrickú energiu. Ešte dôležitejšie však je, že voda pochádzajúca z Ánd dáva možnosť pestovať obživu v inak vyprahnutej a vetrom ošľahanej krajine Patagónie.

Prichádzame na prvnú métu dnešenj cesty, do hlavného mesta provicie Chubut, ktorým je Rawson. Eloy rozpráva o neslávnej histórii, v roku 1972 sa tu v miestnom väzení odohral útek a masaker politických väzňov. Väzenie vraj stále funguje, ale nejako nás neláka. Rawson je inak absolútne nezaujímavé mesto, zaujímavejšie je jeho pobrežie, presnejšie pobrežné vody, kam smerujeme na motorovom člne. V prístave kotví mnoho rybárskych lodí a na mólach sa nerušene slnia Tulene hrivnaté (Otaria flavescens, Lobo Marino, Sea lion), ktoré sme pozorovali už včera v kolóniach na Península Valdés. My sme tu ale kvôli iným živočíchom a tými sú delfíny. V tejto oblasti žije konkrétne Delfín strakatý (Cephalorhynchus commersonii, Tonina overa, Commerson's Dolphin) a prvé kusy sa okolo člna začínajú preháňať hneď po opustení prístavu. Osobne so ešte delfíny naživo nevidel a som nadšený hravosťou a ľahkosťou pohybu, ktorú nám predvádzajú. Fotenie a kamerovanie je ešte náročnejšie ako pri veľrybách, jedinou šancou je spŕška záberov s pomocou rýchlej zrkadlovky. Opäť medzi sebou spolupracujú dva člny, jeden stojí v strede, aby ľudia mohli pozorovať delfíny, druhý v pomalom tempe krúži okolo a delfíny sa okolo neho predvádzajú. Zjavne ich najviac baví naháňanie s člnom, a tak ich obaja kapitáni nechávajú vyhrať dosýtosti i v plnej rýchlosti člna. A v tom sa jeden z delfínov odhodláva ukázať nám niečo viac zo svojho umenia. Predbieha s ľahkosťou hučiace člny a vyhadzuje sa opakovane pár metrov nad hladinu. A to ešte s akou ľahkosťou...

Vraciame sa do prístavu a plní dojmov nastupujeme do mikrobusu. Naša cesta pokračuje ďalej smerom na Punta Tombo. Presviedčame Eloya, nech nám zastavia na benzínke a dokupujeme sendviče na posilnenie. Do Punta Tombo je to ešte zhruba jeden a pol hodiny cesty a tak si opäť krátime čas chujom. Eloy nám zatiaľ nakladá do reproduktorov poučky o tučniakoch a posrkáva svoje maté ma striedačku aj so šoférom.

Prichádzame do Punta Tombo, kde na moje prekvapenie nie je vôbec veľa ľudí. Platíme vstup do rezervácie a po drevennej lávke vchádzame do areálu. Pohybovať sa tu môžete bez sprievodu, ale len vo vyznačenej oblasti, ktorá je vyhradená kamenným lemovaním prírodného chodníčku. Na začiatku prehliadky fotíme prvých pár tučniakov čo sa kde mihnú. Keď však vylezieme na kopček a kukneme okolo seba a k oceánu, oči nám idú vypadnúť. Okolo nás je všade kam oko dovidí plno týchto milých tvorov. Sú to tučniaky dvojpáse (Spheniscus magellanicus, Magellanic penguin, Pinguino Patagonico) a podľa informácie, ktorp sme dostali, sa ich tu má v hlavnej sezóne hniezdenia nachádzať okolo 750tisíc kusov! Teraz je ich tu vraj asi 450tisíc. Hniezdia kde sa len dá. Hniezda majú rôzne a podľa toho sa im darí aj brániť predátorom vo vzduchu i na zemi. Tie najjednoduchsie hniezda sú len vyhrabané lôžka v zemi, lepšie už sú na tom tučniaky hniezdiace v kríkoch a úplní gangstri sú tí, čo sa zahrabali do nôr. Tučniaky sa sem totiž prichádzajú primárne rozmnožiť a preto potrebujú maximálnu ochranu svojich mláďať. O tom, že to nie vždy funguje svedčia aj mŕtve mláďatá, s ktorými sa sem tam pred našimi očami lomcujú nenásytné čajky. Zaujímavé na hniezdení tučniakov je aj to, že páry sa vracajú každý rok do toho istého hniezda.

Prechádzka pomedzi dav tučniakov, ktorí si to mašírujú okolo nás krížom krážom, nám trvá zo dve hodinky. Pozorujeme ich v hniezdach, na prechádzke, pri kúpaní vo vlnách pod skalistím útesom... Okrem tučniakov a čajok sme ešte veľmi blízko zazreli aj Lamu huanako (Lama guanicoe), ale kvôli jej obrane v podobe kopancov a pľuvancov bližšie spoznávanie neriskujeme. Vraciame sa späť k mikrobusu a pred nami už je len cesta na letisko do Trelewu, ktorá zaberie ďalšiu zrhuba jeden a pol dodinku.

V Trelewe sa lúčime s Eloyom a absolvujeme check-in. Platíme nezmyselný poplatok na rozbitom letisku v rekonštrukcii a sadáme do kaviarne na chodbe miniletiska. Z ampliónu sa ozýva hlásenie, že let mešká pol hodinu, nakoniec je to skoro 2 a pol hodiny. Nič sa nedá robiť, mastíme chuja a pri našich výkrikoch „Soy un capullo“ (som chuj) zabávame robotníkov okolo letiska. Nakoniec lietadlo z Buenos Aires prilieta, a už s nami na palube sa vznáša smerom na juh k Ohňovej zemi do mesta Ushuaia. Naše argentínske túlanie pokračuje...

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom