Argentína - Patagónska ZOO - Península Valdés

Autor: Michal Uriča, Foto: Lenka Jeleníková

Z Puerto Iguazú po prehliadke mohutných vodopádov naše cestovanie Argentínou pokračuje ďalej. Namierené máme do vzdialených končín Patagónie, do prírodnej rezervácie na polostrove Península Valdés. Z provinčného letiska v Puerto Iguazú sa linkou aeroliniek Austral staručkým lietadlom typu MD 80 presúvame cez Buenos Aires do Trelewu, ktorý sa nachádza v provincii Chubut. Ešte počas prestupu v Buenos Aires zažívam prekvapenie, keď úplnou náhodou vo food courte na letisku narážam na jaskyniarskeho kamaráta Laca, ktorý s partiou práve čaká na let do Mendozy, aby sa pokúsili zdolať Aconcaguu. Nuž, svet je skutočne malý a toto sú nadlho poslední Slováci, ktorých stretávame.

Že v Patagónii poriadne duje vietor zisťujeme už pri pristávacom manévri, keď sa lietadlo zmieta vo víre vetra. Sme uprostred totálnej pustatiny patagónskej púšte a v letiskovej búde berieme remis do mestečka Puerto Madryn. Inak, aby Vás to nemiatlo, mestá v tejto oblasti naozaj nemajú práve španielske názvy. Názvy ako Trelew, Puerto Madryn či Rawson sú pozostatkami waleskej komunity v Argentíne.

Cestujeme štyria za 150 pesos, čo je cena zhruba rovná autobusu, takže špekulovať sa neoplatí, ušetriť nie je kde. Do Puerto Madryn prichádzame podvečer a ubytujeme sa v hosteli Vasconia, ktorý sme narýchlo našli s pomocou sprievodcu Lonely Planet. Nie je čas povaľovať sa, potrebujeme si zaistiť exkurziu na Penínsulu Valdés, kým agentúry nezatvoria dvere pred našimi nosmi. Končíme v agentúre miesteho macha, ktorý nadovšetko ospevuje svoje služby a núka zľavy. Berieme a ráno vyrážame. V mercade nakupujeme poživeň na ďalší deň, ale na večeru si užívame v miestnej reštaurácii Puerto Marisco, kde si nechávame stôl priam obložiť morskými dobrotami.

Ráno sme už o pol ôsmej nastúpení pred hostelom a prichádza minibus, v ktorom je okrem nás štyroch ešte pár turistov. Smerujeme ku rezervácii Península Valdés a z reproduktorov sa na nás valí striedavo španielsky a anglicky kopa informácií ako zo samopalu. Sprievodkyňa Valeria je ale milá a počas cesty sa toho dozvedáme veľmi veľa a to nielen o tomto mieste. Spolu s vodičom samozrejme neustále posrkávajú neodmysliteľné maté. Prichádzame na vstup do rezervácie a v malej budove obdivujeme kostru mladej veľryby. Ďalej už pokračujeme len po štrkovej ceste, asflatka tu končí. Prichádzame do mestečka Puerto Pirámide, kde sa máme nalodiť na čln, ktorý nás priblíži ku veľrybám. Na tomto mieste je možné pozorovať veľrybu Ballena Franca austral, čo je po našsky Veľryba južná (Eubalaena australis). Prichádzame však už na konci sezóny, v rámci ktorej sem veľryby priplávajú, aby sa v kľudnej vode zátoky párili a vychovali mladé veľryby. Táto sezóna trvá od mája do polky decembra, takže pár dní meškáme...

Naloďujeme sa na čln a vydávame sa hľadať veľryby. Sme v očakávaní a fotoaparáty sú v pohotovostnom režime. Máme šťastie a onedlho už kapitán smeruje čln ku veľrybe. Už okolo nej krúži iný čln, ale na naše prekvapenie medyi sebou dve konkurenčné spoločnosti ukážkovo spolupracujú, chvíľu nechá pokochať svojich pasažierov jedna posádka, chvíľu zase druhá. Veľryba nie je sama, pláva v plytkých vodách zátoky aj s potomstvom. Sledovať tieto gigantické živočíky je skutočne zážitok, aj keď z ich tela vidíme len malú časť a veľmi nemajú náladu predvádzať sa. Okrem zážitku to je aj umenie, pretože skúsený kapitán aj napriek ponoreniu veľryby dokáže sledovať jej pohyb a presne vie kedy a kde sa vynára, zatiaľ čo my len bezradne sledujeme hladinu. Samec veľryby južnej dorastá až do dĺžky až 18,5 metrov a jeho hmotnosť môže dosiahnuť až 130 ton. Veľryby majú hlavu pokrytú parazitujúcimi kôrovcami a podľa ich útvarov na hlave vedia znalci určiť presného jedinca. Nám by to veru nešlo, veď veľryby sa nám ukazujú len na chvíľočku a znenazdajky, takže ich sledovanie na kymácajúcej sa lodi je malé dobrodružstvo. Počas zanorenia veľryby na brehu sledujeme ďalšie živočíchy, hlavne tulene, ktoré sa lenivo vyhrievajú na slniečku. Hmmm, niekto sa vie narodiť J

Po hodine a pol v člen vystupujeme na pevnú zem. Odovzdávame záchranné vesty a naša cesta pokračuje ďalej po štrkovej ceste. Valeria hovorí, že máme trošku smolu, že tu nepršalo už pol roka a dnes pršať bude... A onedlho už aj prší, síce krátko ale intenzívne. Prichádzame na ďalšiu vyhliadku, ktorou je Punta Norte, na severnom cípe polostrova. Hneď po vystúpení z auta narážame na zaujímavú kreatúru, ktorú miestni volajú Armadillo. Ide o Pásavca štetinového (Chaetophractus villosus) a na prvý pohľad tento živočích vyzerá ako z čias praveku. Bezradne pobieha medzi ľuďmi a napokon sa stráca v nízkom poraste kríkov. Pokračujeme po piesočnatom chodníčku ku pláži a cestu nám tentokrát skižuje parádny pavúk veľkosti dlane.

To už ale prichádzame na vyhliadku nad plážou, na ktorej sa vyvaľuje početná kolónia Lobos marinos a Elefantes marinos. Sme od zvierat vzdialení asi 200-300 metrov, bližšie už nesmieme, ale je to prekrásny pohľad. Lobo marino je po našom Tuleň hrivnatý (Otaria flavescens, Sea lion) a toto meno ho dokonale vystihuje. Okolo hlavy a krku má akúsi hustú hrivu, takže samce naozaj pripomínajú leva. Tieto živočíchy na tomto mieste žijú celoročne a vykazujú aj známky života. Na plutvovitých končatinách sa celkom rezko pohybujú po pláži a najmä samce mohutným rykom odháňajú sokov od svojho háremu. Spolu s týmto tuleňom sa na pláži povaľujú ešte Elefantes marinos, v našej reči tuleň sloní (Mirounga leonina, elephant seal). Títo sem prichádzajú len na pár mesiacov, počas ktorých majú vymeniť svoju kožu a počas tohoto obdobia vydávaú minimum energie, pretože len ležia a nič nerobia. Do vody lechodia, nič nežerú, len ležia a čakajú. Ak sa niektorý aj pohne, tak sa len ležérne posunie o pol metra ako dážďovka a koniec. Na pár dní si to s nimi tak vymeniť...

Naša cesta pokračuje ďalej popri pobreží smerom na Punta Cantor. Sledujeme 30 kilometrov dlhý slíž pevniny, ktorý chráni v rovnakej dĺžke lagúnu Caleta Valdes, kde žije množstvo živočíkov. Okrem spomínaných tuleľov aj tučniak dvojpásy a predátor Kosatka dravá (Orcinus orca, killer whale), ktorú sme však nevideli. Tučniaka dvojpáseho sme si však prezreli, hoci hrozil neúspech. Keďže na tomto mieste ročne spadne len asi 250 mm zrážok, zem je riesne vyschnutá. Dážď, ktorý sme sem priniesli spôsobil, že sa na ceste vytvorilo niekoľko veľkých mlák. Niekoľko sme ich bez problémo napriamo prešli, ale tá posledná vyzerá hrozivo. Stojíme pred ňou a premýšľame, osobné auto pred nami prechádza okľukou úspečne. Šofér si obhliada terén na obchádzku, a vyrážame. Zdá sa už, že sa nám to podarí, ale vtom je koniec, auto stojí hrabeme naprázdno a hĺbime si pod sebou jamu... Vystúpiť a tlačiť dodávku! Nebol by to až taký problém, ale tento šofér evidentne nikdy zapadnuté auto nešoféroval. Trvá nám to chvíľu, než mu vysvetlíme, že auto treba rozhúpať. Nakoniec horkoťažko dodávku vytiahneme a šofér by rád pokračovať. Opäť sa však prejavila jeho neskúsenosť a hrabúc v otáčkach na jednotke sme čoskoro opäť zahrabaní. Medzičasom za nami zapadlo ešte zopár ďalších dodávok, ale našťastie sa našlo aj osobné auto, ktoré nás vytiahlo, no hotová kovbojka.

Štastlivo prichádzame ku kolónii tučniakov dvojpásych (Spheniscus magellanicus, Magellanic penguin, Pinguino Patagonico) a sme od nich sotva na dosah ruky. Tieto smiešne tvory sem prichádzajú, aby sa párili a rozmnožili, potom tiahnu ďalej, až do Brazílie. Niektoré ležiac oddychujú, iné stoja ako sviece a hrejú sa na slniečku, ďalšie sa nemotorným kolísavým krokom premávajú v teréne. Tunajšia kolónia však nie je vraj nič v porovnaní s tou na Punta Tombo a zvažujeme, že sa tam zajtra vyberieme.

Pred nami je ešte posledný bod prehliadky, Punta Cantor. Stojí tu Estancia rangerov a reštaurácia. Po drevenných lávkach smerujeme ku vyhliadke na pláž a pod nami sa ďalšia kolónia tuleňov. Scenéria je nádherná, je odliv a z pláže sa ako slíže do oceánu tiahnu pásy útesov, medzi ktorými pláva zopár tuleňov hrivnatých. Foťáky cvakajú, nevieme od tej krásy odlepiť oči.

Musíme sa ale pohnúť ďalej, keďže cesta ktoru sme sa mali vrátiť je vraj kvôli rozmočenému povrchu neprejazdná, musíme to skúsiť cez Punta Delgado na južnom cípe polostrova. Takto obchádzame celý polostrov, ale aspoň na spiatočnej ceste obdivujeme dve soľné jazerá Salina Grande a Salina Chica, ktoré by sme inak za normálnych okolností nevideli. V diaľke ešte Valeria zahliadla skupinku Guanacos a tak zastavujeme a fotíme aspoň s veľkým zoomom Lamu huanako (Lama guanicoe). Toto zviera vraj v obrane kope, pľuje a tak sa v Argentíne údajne zvykne hovoriť nevychovancom, aby sa nechovali ako Guanaco.

Je sedem hodín večer a my sa unavení vraciame do hostelu. Sme rozhodnutí, zajtra ideme na Punta Tombo poobzerať kolóniu tučniakov, odtiaľ rovno na letisko do Trelewu, a z Trelewu smer Ohňová Zem.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil