Autor: Michal Uriča

Foto: Martin Kiripolský, Michal Uriča

Prvý augustový víkend sme sa s partiou vybrali do Rakúska, presnejšie do oblasti Hohe Wand. Primárne našim cieľom bolo absolvovať niekoľko zaistených ciest, ktoré sú označované i ako klettersteigy či via ferraty. V sobotu ráno sme vyrazili po 7.00 a na Hohe Wand, vzdialený od Bratislavy asi 130 kilometrov sme dorazili okolo 9.00. Predpoveď počasia nebola práve ideálna, no predsa sa nám podarilo preliezť dve zaistené cesty a s prvými dažďovými kvapkami sme dobehli k autám. Keďže bolo podľa mračien nad nami jasné, že sa situácia len tak nezlepší, hľadali sme alternatívnu možnosť využitia času. Nakoniec sme sa rozhodli pre návštevu jaskyne Einhornhöhle.

Autami sme sa presunuli do dedinky Dreistetten, a tu nás smerovník navigoval na parkovisko, kde sme odparkovali autá. Využili sme krátku prestávku, ktorú si vybral dážď a po poľnej ceste sme sa presunuli do lesa pod masív Hirnflitzsteinu. Niekoľko smerovníkov nás bez problémov dostalo až ku jaskyni, ku ktorej sme sa vydriapali po šmykľavom chodníčku rozblatenom po daždi. Vstúpili sme do drevenej bránky pred jaskyňou a pod skalným bralom sme sa v búdke popýtali na možnosť prehliadky jaskyne. Pani nám povedala, že treba asi 15 minút počkať, pretože v jaskyni je jedna skupinka a tak sme čas čakania využili na občerstvenie pivkom či radlerom. Fľaše, ktoré sme dostali boli mierne obalené plesňou, neskôr nám došlo prečo – skladujú ich tu priamo v ústí jaskyne.

Asi po 15-20 minútach sa z búdky začali trúsiť ľudia a bolo nám jasné, že prehliadka skupinky pred nami sa skončila. Za návštevníkmi vyšiel z jaskyne postarší pán s výstavnou bradou a elegantne si zapálil svoju fajočku. My sme sa zatiaľ vychystali a pridala sa ku nám ešte jedna dvojica turistov. Pánko zahasil svoju fajočku, rozdal zopár parádnych karbidiek do rúk a prehliadka mohla začať.

Skôr než poviem niečo ku prehliadke, dovolím si uviesť niekoľko informácií ku jaskyni Einhornhöhle, ktoré som si neskôr doma dohľadal na internete. Jaskyňu v roku 1927 preskúmal pán Otto Langer a zdá sa, že jaskyňa je doteraz akýmsi rodinným podnikom rodiny Langerovcov. Jaskyňa bola neskôr v roku 1930 sprístupnená a v roku 1964 bola mierne zmodernizovaná Ottom Langerom juniorom. Prehliadky jaskyne fungujú dodnes, podmienkou sú aspoň štyria záujemcovia a zaplatenie vstupného 3 EUR na osobu. Pekné je, že časť vstupenky, ktorá Vám ostane, poslúži ako spomienkový predmet v podobe pohľadnice. Do jaskyne sa vstupuje cez umelý vchod prerazený priamo pod pôvodným vchodom – pred ním sa nachádza už spomínaná drevená búdka, slúžiaca nielen ako vchod, ale i ako minibar so sedením vonku i vnútri. V jaskyni sa nachádza kvapľová výzdoba a najmä zaujímavé kostrové pozostatky mnohých živočíchov.

Ako to celé prebiehalo? Ako som povedal dostali sme štýlové karbidky do rúk, k čomu sme si ešte pribalili naše čelovky. Vstúpili sme do jaskyne, kde sme zbadali hneď na začiatku naukladané bedničky s nápojmi – odtiaľ teda pleseň na fľašiach. Sprievodca nás hneď upozornil, aby sme si dávali pozor na hlavu, čo nám potom ešte pripomenul asi päťdesiatkrát. Prvá zastávka bola tesne za vchodom, kedy začala prednáška – v nemčine. Rozumeli sme len dvaja a to málo čo sme pochytili, sme sa pokúšali reprodukovať ďalej. Nachádzali sme sa v chodbe širokej asi 3 metre a rovnako vysokej. Výzdobu tvorilo pár brčiek a sintrom zaliaty strop chutne dozdobený vzormi z hliny, ktorá presiakla do jaskyne spolu s vodou, ornament vzdialene pripomínal kožu leoparda. Okrem výzdoby sme boli upozornení ešte na pozostatky zvierat, kosti či zuby, ktoré sa tu nachádzajú vrastené v skale. Postúpili sme ďalej úzkou, no dostatočne vysokou chodbou do neveľkej sienky, kde cestička končila... Trochu som sa zhrozil, ale uši som mal nastrčené, aby som aspoň niečo zachytil z výkladu. Dozvedeli sme sa, že počas vojny sa tu ľudia ukrývali počas náletov a preto značná časť výzdoby padla za obeť ľuďom, ktorí ju olámali a pobrali do domácich zbierok. Vrátili sme sa späť na miesto prvej zastávky a tu sme sa pustili vpravo do chodbičky, ktorú som si všimol už pri prvom zastavení. Po prekonaní úzkeho priechodu sme sa dostali opäť do slepej chodby a začínal som si lámať hlavu nad tým, či je to už skutočne všetko. Bohužiaľ bolo... Jediným pozitívom bol fakt, že posledná sienka mala skutočne veľmi peknú výzdobu a to nielen pár brčiek, ale i niekoľko pekných stalaktitov a stalagmitov. Tie sú nastavané v slepom konci jaskyne, ktorý sa mierne dvíha od dna smerom ku stopu. „Pozor na hlavu“ znel x-tý krát opakovaný pokyn a už sa sunieme ku východu. Tesne pred ním sa nám sprievodca snaží ešte objasniť pôvod mena jaskyne Einhornhöhle – Jaskyňa jednorožca. Rozumeli sme málo, skôr nič, ale pointa bola v tom, že tu jednorožca nenašli, len nejaký spolok, ktorý mal čo dočinenia s jaskyňou sa takto nazýval. Potom nám sprievodca ešte raz detailne poukazoval fosílie a už sme sa na seba „popod fúziky“ usmievali pred jaskyňou.

Čo dodať, pekný príklad toho ako urobiť z komára somára, resp. z niečoho redšej konzistencie upliesť bič. Odhadujem, že sme v jaskyni na sprístupnenej trase prešli asi 50 metrov, čo mi po akcii Četníkovej svadbe v predchádzajúci víkend prišlo ako smietka. Utešiť sme sa mohli aspoň tým, že sme využili čas, keď vonku panoval nečas a na rozdiel od velikánskej jaskyne Cueva de Nerja, ktorú som navštívil toto leto v Španielsku bolo človekom upravené okolie jaskyne vkusne zasadené do prostredia.