Michal Uriča

V piatok mi Bohuš Kortman oznámil plán na nedeľu: pôjdeme preskúmať jaskyne vo Verdone. Aby bolo jasné – ide o Verdon v Súľovských vrchoch, konkrétne skalné bradlo Manínsky Verdon v masíve Malého Manína. Do tejto lokality sme sa vybrali pracovať v krásnu slnečnú nedeľu 26. apríla v šestici. Autá ostali krátko po ôsmej zaparkované za Manínskou tiesňavou pred Záskalím a s Ivanom, Mirom a Nikolou sme začali šliapať do kopca. Igor s Maťom mali o chvíľu vyraziť za nami, a keďže sme mali náskok, Ivan navrhol, aby sme zašli pozrieť na vyhliadku nad Slnečné steny. Mirovi sa nechcelo, ale my sme sa v trojici na vyhliadku vybrali a neoľutovali sme. Slnkom zaliata Manínska tiesňava, skalnaté bralá obsypané kvetmi nám nasadili na chvíľu do hláv dilemu, či vôbec zaliezť pod zem. Po fotení a zhotovení videozáznamov do plánovaného filmu o krase a jaskyniach v okolí Považskej Bystrice sme sa však predsa pobrali smerom na bralá Verdonu, pod ktorými sa už prezliekali chalani.

Po prezlečení sme si rozdelili pracovné náradie; jedna skupina mala pracovať v Jaskyni za Studňou a druhá v Jaskyni pod Studňou. Tak sme s Mirom a Igorom zašli k Jaskyni pod Studňou, kam som sa hneď naplazil a pokúšal sa kopať. Jaskyňa je však taká úzka, že som toho veľa nenakopal, pretože do úzkej odbočky vľavo som sa ledva natlačil, nieto aby som sa ešte oháňal nejakým náčiním. Tak som nahovoril Igora, nech to skúsi on. Pochodil rovnako... S dlhým nosom sme sa vrátili späť k druhej skupinke, kde vládla rovnako sklesnutá nálada. Na slniečku je predsa lepšie, ako tlačiť sa v tesnom vstupe do jaskyne. A tak aspoň Ivan s Nikolou horko-ťažko vytiahli prvú várku vedier z úzkeho konca jaskyne. Potom sme úzkym vstupom do jaskyne zaliezli s Igorom, ale toho chuť pracovať čoskoro prešla a zo sondy podo mnou sa namiesto plného vedra ku mne donieslo hromženie, že v takej úzkej diere sa robiť nedá. Tak sme sa vrátili späť na slniečko a zavolali Bohušovi, či ešte dorazí (vracal sa zo Speleofóra v Moravskom krase). Povzbudil nás, že áno, a tak Ivan s Nikolou opäť začali kopať a ja som pri vchode vyťahoval vedrá von. Trošku som sa nudil, nuž som schytil sekáč a kladivo a poďho rozširovať krkolomne úzky vstup.

Bohuš skutočne dorazil asi o hodinku, ale to už Maťo, Miro a Igor boli prezlečení a na ceste za zápasom MS v hokeji Slovensko – Bielorusko. Po krátkom oddychu Igor s Nikolou pokračovali v kopaní a ja som popri rozširovaní vstupu vyťahoval von vedrá, ktoré mi Nikola podávala z jaskyne.

Zakiaľ sme my kopali, Bohuš zmajstroval z mladých bukov provizórny rebrík, s pomocou ktorého sme sa chceli dostať do jaskyne Studňa. Keď Ivan a Nikola vyliezli z Jaskyne za Studňou, rebrík bol takmer hotový. Opreli sme ho na miesto pod vstupom a všetci postupne s obavami vystúpali po vratkých stupienkoch do jaskyne. Za vstupom je asi trojmetrová chodba, na ktorej konci je skutočne impozantná studňa vymodelovaná činnosťou vody. Musím povedať, že pohľad nadol, zostup a výstup zo studne na rozpor ma skutočne očarili, vôbec som netušil, že sa od rána pohybujeme tak blízko takej parády. Jaskyňa teda svojmu menu nie je skutočne nič dlžná! Pozitívom je, že jaskyňa Studňa má na dne evidentné pokračovanie a môže byť perspektívnou lokalitou na ďalší prieskum.

Po vylezení z jaskyne sme sa ešte s Bohušom vydali na prieskum svahu nad skalami, kde sme si prezreli niekoľko menších jaskýň, ktoré podľa všetkého nie sú zatiaľ zdokumentované ani v Zozname jaskýň, i v tomto smere je teda v tejto lokalite na čom ešte popracovať.

Z Manínskej tiesňavy sme odišli okolo piatej a musím sa priznať, že jaskyňa Studňa ma skutočne nadchla. Azda som v nej v nedeľu nebol poslednýkrát a už vôbec nie na jej najnižšom mieste!