Autor: Michal Uriča

Malý Maním 812 mnm

Malý Manín je menším bratom Veľkého Manína a navzájom ich oddeľuje Manínska tiesňava. Tá sa geograficky radí k Strážovským vrchom, tektonickej jednotke bradlové pásmo. Prelomom potoka pri klesaní eróznej bázy bolo vytvorené Manínske bradlo rozčlenené na dve časti: Veľký Manín (892 m.n.m.) a Malý Manín (812 m.n.m.). Puklinové priepasti v žľaboch sú tvorené vápencovými bralami. Do roku 2000 ani nikto netušil, že tak vysoko niekto niekedy žil. Existujú na to aj dôkazy v odtlačkoch z hliny. Pána Ladislava Janecha zaujala táto skutočnosť a urobil rekonštrukciu domkov, ktoré tam kedysi boli. Stavali ich tak, že do zeme zakopali rohové stĺpy, pomedzi ne dávali tenšie stĺpy, cez ktoré potom prepletali prútie tak, ako sa robia košíky. Krovy sa viazali, zväzovali zo slamy alebo nejakej trávy. Podľa terás, ktoré sa zachovali, bolo tam okolo 60-80 takýchto stavaní. Vyrábali tu plátno, o čom svedčia nájdené pozostatky závaží z krosien. Malý Manín je pre mňa najobľúbenejší kopec, srdcová záležitosť, a keďže pochádzam z Považskej Bystrice, využijem každú príležitosť pri návšteve domova, aby som sa nevyhol ani Malému Manínu. Výstupy na tento vrchol mám rád najmä preto, že sa tam v drvivej väčšine prípadov ocitnem sám ako prst, nerušený inými návštevníkmi. Na Malý Manín je totiž trochu náročnejší prístup a ani turistická značka Vás tam nedovedie. Práve preto zostáva v tieni svojho vyššieho brata čo sa týka návštevnosti, pokiaľ však ide o prírodné krásy, minimálne sa mu vyrovná.

Ako na vrchol?

To je otázka, ktorá má i nemá svoje opodstanenie. Nemá preto, že stačí ak sa z Manínskej tiesňavy vyberiete na ktoromkoľvek mieste do kopca na Malý Manín, určite sa na vrchol raz dostanete. Ľahko sa však môže stať, že prídete pod skaly, ktoré je treba obchádzať, alebo sa budete brodiť po pás v lístí a kamení niektorým z nespočetných žľabov. No a opodstanenie má preto, lebo sa práve takýmto situáciam dokážete vyhnúť a naviac natrafíte na prírodné krásy, ktoré Malý Manín ponúka. Ako teda môžem navrhnúť, vydajte sa smerom nahor do Manínskej tiesňavy od poslednej zastávky MHD - Vodojem. Po cca 5. minútach chôdze sa dostanete na ostrú ľavotočivú zákrutu, kde začína neprehliadnuteľný skalnatý hrebeň - nazývaný aj Jašteričí hrebeň. Na tomto mieste začínam zvyčajne stúpať strmo nahor po skalných stupňoch, pri lepšom pohľade je evidentný náznak chodníčka. Pri skalnej vypukline je potrebné po 2-3 metrovej skalnej platni preliezť vpravo a pokračovať ďalej smerom nahor. Po ďalších cca. 5 minútach sa ocitám na prvej vyhliadke, z ktorej pozorujem protiľahlé sklanaté bralá Veľkého Manína a skalný bivak pod Pekelnou stenou, bežnému návštevníkovi neznámy vďaka svojej obtiažnej a expnovanej prístupnosti. Od tohoto miesta sa smerom hore tiahne nespočetné množstvo chodníčkov od lesnej zveri, ktoré neznalého terénu dokonale dopletú. Jednoduchá zásada je príliš sa chodníčkami neriadiť a snažiť sa držať pri výstupe vľavo, aby ste sa dostali na pokračovanie Jašteričieho hrebeňa. Sem sa zvyčajne dostanem opäť po krátkom no strmom výstupe. V zákryte pred vetrom je tu dobre situované miesto pre bivakovanie, ktorého popularitu dosvedčuje i ohnisko, na konci skalnej hrany sa opäť naskytajú krásne výhľady na Manínsku tiesňavu, Považskú Teplú či Považský hrad. Ďalej pokračujem pozdĺž hrebeňa, občas sa predieram hustými kríkmi, ktoré rozbujnené v lete kladú často dosť veľký odpor. Po ľavej strane je prudký skalný zráz, po pravej sa svah zvažuje do žľabu vyplneného sutinou. To už sa ale približujem ku Jašteričej priepasti, ktorá má hĺbku 14 metrov a z jaskýň oboch Manínov má najväčšie priestory. Pri jej prezeraní buďte teda opatrní, známy je aj prípad chlapcov, ktorí sa sem spustili po lane, ktoré nedosiahlo na dno a keďže sa preto nevedeli dostať späť nahor, lebo na koniec lana nedosiahli, z priepasti ich vyťahovali záchranári. Od Jašteričej priepasti stúpam stále prudko nahor, mierne sa však púšťam vpravo a dosahujem skaly Manínskej stráže, ktoré obliezam z ľavej strany. Po niekoľkých skalných stupňoch dosahujem ďalšiu skalnú vyhliadku, na ktorej je osadený drevený kríž, viditeľný i z Manínskej tiesňavy či Považskej Teplej. Ak sa po skalnom hrebeni spustíte kúsok nižšie, objavíte v kovovom púzdre ukrytú knižočku, do ktorej môžete zaznačiť svoj výstup na toto miesto. Keďže je však umietnená na menej frekventovanom mieste, väčšinu záznamov tu zanechávajú skalolezci, ktorí práve v tomto mieste doliezajú cestu Manínskej stráže zvanú Hrana. Od kríža je už ďalší postup orientačne jednoduchší, postačuje sa držať skalnatého hrebeňa, ktorý prudko stúpa k vrcholu Malého Manína. Smerom od kríža tieto skalky obliezam najskôr zprava, neskôr sa presúvam na ľavú stranu skalnatých brál. Pod vrcholom je posledná skalka, na ktorú sa dá s troškou snahy vyliezť a ako odmenu za odvahu si môžete vychutnať výhľady na Kostoleckú tiesňavu, Havraniu skalu či Súľovské skaly. Z tohoto miesta na vrchol sa už dá dostať nenáročným terénom, ktorého stúpanie sa smerom ku vrcholu znižuje. Samotný vrchol Malého Manína je pomerne plochý a rozľahlý, no bez výhľadu, zarastený stromami. Prikladám skalku na kamennú mohylu na vrchole a vychutnávam si kľud, ktorý tu panuje. Cesta späť vedie tou istou cestou až po kríž, kde sa pustíme vľavo (pri výstupe sme prišli pri pohľade z vrchu nadol z pravej strany). Serpentínami sa dostaneme ku cvičným skalným cestám skalolezcov na Manínskej stráži. Zostup ďalej vedie miernym klesaním lesom, nenápadný chodníček sa zahryzne do húštiny asi 500 metrov od Manínskej stráže - myslím, že pozornejšiemu turistovi neunikne. Cez kríky zarastenej lúky, ktorú si ešte pamätám ako lúku z detských čias sa opäť dostanem do lesa. Posledným úsekom klesám na horný koniec Manínskej tiesňavy, kúsok od začiatku obce Záskalie, kde túra v podstate končí, v prípade záujmu je možné prejsť si Manínsku tiesňavu smerom nadol až ku kempu, resp. ku zastávke MHD.