Autor: Michal Uriča

Via ferrata

Zaistené cesty, ktoré sú mnohokrát budované s veľkým úsilím, ponúkajú možnosť pre vysokohorských turistov, aby sa dostali na miesta, ktoré sú normálne dostupné len pre horolezcov. Nachádzajú sa na nich úseky istené oceľovými lanami, rebríkmi či kramlami, ktoré slúžia ako pomôcka pri výstupe, ale i ako možnosť istenia pri výstupe s použitím via ferrata setu. V talianskej terminológií sú zaistené cesty nazývané via ferrata alebo aj sentiero attrezzato, v nemecky hovoriacich krajinách sa im hovorí klettersteig. Dolomity sú takýchto zabezpečených ciest plné a je na každom, aby sa rozhodol pre oblasť a obtiažnosť cesty, na ktorú sa cíti. My sme sa rozhodli po dvoch jednoduchších výstupoch (Monte Averau a Paternkofel) rozhodli skúsiť strednú obtiažnosť na populárnej zabezpečenej ceste Pisciadústeig - Via Ferrata Brigata Tridentina.

Na stenu!

Na parkovisko sme dorazili v rozumnom čase tak, aby sme sa vyhli náporu ďalších turistov. Pisciadústeig je veľmi populárna, a teda aj jedna z najfrekventovanejšách zabezpčených ciest v Dolomitoch. O tom sa čoskoro presviedčame na vlastnej koži, keď sa parkovisko nezadržateľne začína plniť výstupuchtivými turistami každej kategórie. Neváhame teda a vydávame sa cestičkou lesom k nástupu do zabezpečenej cesty. Už tu musíme chvíľu čakať, kým sa dostaneme na radu, ale je to znesiteľné. Prvý úsek vedie cez výšvih, ktorý je akýmsi prahom ku samotnej ceste. Zabezpečený je najmä kramlami a rebríkmi a už tu sa stávame súčasťou živého hada na oceľovom lane. Výšvih nie je extrémne dlhý (ale stojí za to) a po chvíli sa dostávame na jeho vrchol a ďalej už pokračuje turistický chodník ku samotnému nástupu do hlavnej časti ferraty. Už z diaľky sledujeme ľudí navešaných na stene ako obrovský strapec hrozna. Cesta vyzerá fantasticky, vedie stenou na údolím, do ktorého padá vodopád. Náročnosť úsekov sa často mení, niekde lezieme po širokých policiach, inde traverzujeme len s pomocou kolíkov v kolmej stene, núdza nie je ani o strmé výšvihy v kolmej stene. Najkrajší je záver výstupu, kde po kolmých zaistených skalách vedie cesta až pod vežu Exner Turm (2469 mnm), vrcholom je odvážne zavesený lanový most. Z tohoto miesta je to už len na skok na chatu, ktorá je preplnená turistami z cesty a zdá sa, že zástupy ľudí nemajú koniec. Hore v kotli pri chate je už pomerne chladno, čajík nám teda padne vhod. Osluvuje nás postarší pán z Nemecka, ktorý prišiel do Dolomitov pred pád dňami a nakoniec sa dozvedáme, že prišiel priamo zo Slovenska, kde bol s rodinou v Tatrách. Pochvala našich hôr nám lichotí, nechceme však dlho držať miesto na chate preplnenej na prasknutie. Chystáme sa teda na zostup, ktorý nám už od začiatku nič nedaroval. Údolie Val Settus je spočiatku zaistené na zostupe v nepríjemných úsekoch reťazami a kramlami. Sklon zostupu je veľmi vysoký a skutočne nezávidíme turistom, ktorí tadiaľto stúpajú ku chate. Nám sa i zostup zdá nekonečný, zvyšné dve tretiny sa kľukatia v suti kamenia. Stanica lanovky pri parkovisku sa nám čoraz viac približuje až nakoniec s vytrasenými kolenami končíme unavení pri aute. Zdá sa nám, že by sme radšej liezli trikrát hore po zabezečenej ceste ako liezť hore na chatu údolím Val Settus. Vedie však tadiaľto jedna z diaľkových ciest Dolomiten Hohenweg, a tak sa zberatelia skalpov týchto ciest tomuto úseku nevyhnú...