Autor: Michal Uriča

Víkend v Picos de Europa

Poslednou zastávkou nášho roadtripu po Španielsku v tomto roku sa stala dedinka Alisal v Astúrias, v tesnej blízkosti pohoria Picos de Europa. Roadtrip sme zahájili v Andalúzií, kde sme okrem iného navštívili jaskyňu Cueva de Nerja a cez Portugalsko sme sa teda dopracovali až na sever Španielska. Stretávame sa v piatok neskoro večer s kamarátmi – Slovákom Filipom a jeho španielskou priateľkou Sandrou, ktorí do Astúrias za nami merali cestu až zo Zaragozy. Prespávame v krásnom domčeku na brehu rieky Sella v dedinke Alisal, ktorý patrí Sandrinej rodine a Filip nám predstavuje plán na víkend. V sobotu výstup na Tiatordos a v nedeľu splav rieky Sella. Znie to lákavo a unavení, no nažhavení zaspávame.

Ráno vstávame o šiestej, aby sme čo najskôr vyrazili na cestu, pretože dedinka Pendones odkiaľ zahájime výstup na Tiatordos je od Alisalu vzdialená asi 80 kilometrov. Počasie je typické astúrske – hmla a vlhko, uvidíme, čo nás ešte dnes čaká. Prvé kilometre ubiehajú bez problémov, Andrea z GPS navigácie odvádza dobrú robotu, až sa mi dve hodiny cesty, ktoré predpovedal Filip zdajú prehnané. Netrvá však dlho a je mi jasné, že to tak aj môže ľahko skončiť. Prechádzame na cestičku šírky jedného auta, po ktorej sa v serpentínach do kopca krútime ako had. Po dosiahnutí sedla vo výške niečo nad 900 metrov sa nám predstavuje aj miestny fenomén – niebla, alebo ako hovorí Filip – kuchta. Nejde o nič mimoriadne, je to praobyčajná hmla, ktorá však je v Picos de Europa mimoriadne častá, nepredvídateľná a neobyčajne nepríjemná. Našťastie hmlu nechávame za sebou a ukazuje sa nám krásny letný deň a hory okolo nás sú ako z pohľadnice. Ďalšími serpentínami klesáme a objavujeme civilizáciu. V dedinke Campo de Caso dokupujeme v miestnom mäsiarstve a pekárni zásoby, pretože večer sme už nič nestihli kúpiť, takže sme zachránení. Posledných pár kilometrov do Pendones ubieha rýchlo a sme na mieste. V strmom kopci po úzkej cestičke vchádzame do dedinky a okolo auta sa čoskoro začne motať krásny nemecký ovčiak. Tety, ktorý umýva okná sa pýtame, či sme tu dobre na Tiatordos a ona hovorí, že hej. Vraj si máme zobrať aj psa, dovedie nás na vrchol. A skutočne, pes sa na nás sám od seba nalepí a stáva sa okamžite našim sprievodcom. Parkujeme auto, kompletizujeme proviant a so psom v pätách, či lepšie povedané my psovi v pätách, vyrážame naproti horám.

Výstup na Tiatordos

Značenie tu nie je ani zďaleka v takej kvalite, v akej ju poznáme zo Slovenska a pre istotu konzultujeme (presnejšie Filip a Lenka) so starčekom v parádnych drevákoch – pre túto oblasť typických „madreňas“. Spoliehame aj na psa, ale hneď pri prvej križovatke šliapeme nesprávne. Ešte dobre, že nám teta zostupujúca z hôr dáva radu, kadiaľ pokračovať. Stúpame lesom ďalej , popri chate, kde sa lopotia miestni. Sem tam sa objaví značka a my hľadáme vstup do skalnej rokliny, kadiaľ máme pokračovať. Tento aj nachádzame, našťastie je aj konečne zreteľne označený. Príjemné stúpanie po širokom trávnatom chodníčku končí, čaká nás strmý výstup úzkou roklinou. Chodník je rozbitý od kráv, miestami rozbahnený a plný vody, pretože po skalách zurčí voda vytekajúca z výdatných prameňov nad nami. Je neskutočne teplo a dusno, prudké stúpanie nám dáva zabrať, náš štvornohý sprievodca sa chladí každú chvíľu v kalužiach. Prichádzame ku napájadlu na hornom konci rokliny, okolie je tu pokryté kobercom nádhernej zelenej trávičky, lesný porast redne. Odpočívame a kocháme sa prvými výhľadmi do okolia. Pokračovanie ďalej je kvôli biednemu značeniu rozpačité, ale našťastie sa nám darí držať správny smer. Cez chodník v krovinách prichádzame na zelenú horskú planinu, kde nám už vo výhľade nebráni žiadny porast. Neďaleko nás sa nachádza pokojne sa pasúce stádo kráv a rovno pred nami, či lepšie povedané nad nami, vrchol Tiatordos. Rozmýšľame kadiaľ sa pustíme nahor, nakoniec sa nám zdá, že značka pokračuje vľavo a tak vyrážame na posledný úsek.

Kráčame po úpätí skalného masívu Tiatordos a hľadáme tú „správnu trasu“. Filip hovorí, že namiesto chýbajúcich značiek sa musíme riadiť skalnými panáčikmi, ktoré tu ľudia popri chodníku stavajú. Hmmm, pekné, len čo z toho, že tých panáčikov je tu ako v terakotovej armáde cisára Čchina. Čo už, sledujeme dve tri skupinky nad nami a evidentne každý stúpa nahor ako sa im páči. Robíme to isté a „zahrýzame“ sa do kopca. Terén je pomerne členitý, chodník by sa hodil. Strmé skalné platne, voľne pohodené šutre, medzi nimi hustý porast poriadne pichľavých ihličnanov. Zrazu sa nad nami mihne kamzík a náš sprievodca ako raketa štartuje za ním. Závidíme mu toľkú energiu. Zapájame rezervy, Filip vyčerpaný po náročných cestách počas týždňa má dosť, ale hrdinsky pokračuje. Zabrať nám dáva aj prudký vietor, ktorý akoby nám hovoril: „ Dole som Vás šetril, teraz Vám ukážem, kto je tu pánom.“. V duchu si hovorím, že všetko je to v poriadku, len nech nám vetrík nepriveje tú povestnú hmlu – kuchtu. Miestami mám pocit, že nás z hory odfúkne, našťastie tesne pod vrcholom vietor zázračne ustáva. Ten moment bol ako vykúpenie, zrazu sa predo mnou objavuje úzky skalný hrebeň a asi o dvesto metrov ďalej vidíme vrchol. Keď tam dorazíme, je na vrchole asi 5-6 ľudí, no práve odchádzajú. Ostáva len jeden zhovorčivý pán, s ktorým Lenka diskutuje o miestnych i vzdialenejších horách. My s Filipom odfukujeme a kocháme sa výhľadmi. Picos de Europa máme ako na dlani a môj dojem z nich je fantastický. Krásne štíty, hlboké údolia, no hlavne všetko zaliate zeleňou, ktorej sa tu vďaka bohatej vlahe nesmierne darí. Úchvatná je i strmá stena Tiatordos na odvrátenej strane pod nami, oproti nej bola naša výstupová trasa malinou a aj samotná hora musí z tejto strany z diaľky vyzerať pomerne zaujímavo. Oddýchnutí zostupujeme po kamenných panáčikoch dolu, samozrejme úplne inou trasou, veď tých panáčikov je tu toľko...

Na planine pod Tiatordos sa rozkladáme na piknik, je načase poriadne sa najesť a nabrať sily na zostup strmou roklinou. Pes je nezničiteľný, stále sa dožaduje pozornosti a musíme mu hádzať polená čo najďalej, aby sme sa mohli aspoň v kľude najesť. Posilnení jedlom sa zberáme na zostup po tej istej trase, najhorší je úsek v rokline na klzkých skalných stupňoch a rozbitom rozbahnenom chodníku. Pes tu opäť zbadal v lese srnku a poďho za ňou, evidentne však po návrate ku nám má už dosť aj on. Do dediny prichádzame práve načas, pretože sa začína dvíhať povinná hmla. V miestnej krčme odovzdávame psa majiteľovi, ktorý sa usmieva a hovorí, že pes čaká každú sobotu na turistov, vždy si niekoho vyberie a stúpa s ním na vrchol. A vraj si nevyberá hocikoho, čo potvrdzuje i fakt, že na vrchole nám skupinka pánov tvrdila, že oni mu nič nedali a preto s nimi nešiel. Nemalo asi zmysel argumentovať, že ani mi sme mu nič nedali... Spokojní sadáme do auta a vraciame sa do Alisalu, kde nás už čaká v miestnej krčme futbalový prenos zápasu Španielsko – Taliansko. O ďalší zážitok máme teda vopred postarané.