Autor: Michal Uriča

Prvý augustový víkend sa nesie v slnečnom duchu, po dvojtýždňových dažďoch je tu konečne pekný víkend. V sobotu sledujem podivnú, nasilu vtipnú predpoveď s Jurajom Suchým na TV Narkóza. Slnečné počasie vydrží ešte doobeda, potom príde dážď a búrky. Vyčleňujem si medzi rodinnými povinnosťami ranný miniblok, chcem vybehnúť na Malý Manín, už pár mesiacov som tam nebol... Bežný výlet, nič extra, ale ja som predsa len na niečo narazil!

Budík zvoní o šiestej, nevstal som, budím sa sám okolo pol ôsmej. V byte je po včerajšej oslave ticho, balík veci a smerujem do Manínskej tiesňavy. Auto parkujem pri informačnom paneli na konci tiesňavy pred obcou Záskalie a bez váhania začínam stúpať strmým svahom nahor. Neďaleko békajú ovce, zo Záskalia sa ozýva štekot psov, slniečko už vystrkuje svoje ostré zúbky. Obzerám, čo sa zmenilo od neskorej jesene minulého roka, kedy som tu bol naposledy. V podstate nič, sem tam nejaký ten odpad, plastové fľaše a krabica od džúsu. Začínam ľutovať, že so sebou nemám vrece.

Manínska stráž sa už kúpe v slniečku, od Slnečných stien sa približujú dvaja najskôr hubári, súdiac podľa prúteného košíka, ktorý nesú. Už po x-tý krát nostalgicky obzerám lezecké cesty v skalke Manínskej stráže a po mĺkvej chvíľke pokračujem v stúpaní. Po pohodovom úseku krásnou bučinou je tu strmý úsek skalných „schodov“. Tie ma privádzajú ku krížu, kde v knižke nechávam odkaz a nálepku. Táto knižka mi minule chýbala, bývala na konci lezeckej cesty Hrana. Zjavne ju niekto premiestnil, hoci na jesen nebola ani na svojom pôvodnom ani terajšom novom mieste...

Po pravej strane skalného brala strmo stúpam po skalných schodoch, šmýkam sa na lístí a podliezam či preliezam napadané kmene a konáre. Pri jednom z bradiel strkám hlavu do džúry, či sa azda nerysuje nejaká jaskyňa. Komín nad dierou, zjavne vymletý vodou nápadne pripomína peknú jaskyňu Studňa o pár výškových metrov nižšie podo mnou v bralách Manínskeho Verdonu. Hodený kameň však len tupo dusne do lístia a niekoľkominútovú ozvenu si teda musím len predstavovať vo svojej chlapčenskej fantázii. Neďaleko ešte zízam na krásnu úzku puklinu v skale, vysokú snáď 3-4 metre a dovidím do rovnakej dĺžky, ale tam by sa neprepchal ani Milo Lisý. A ten už preliezol iné úžiny... Strmým a úzkym žliabkom sa štverám nahor, krok nahor, pol kroku šmykom nadol. Predomnou je krásne bralo, kúpajúce sa v slniečku. Preliezam na jeho vrchol a kochám sa krásnym výhľadom, ktorých je na Malom Maníne pomenej. Škoda len, že Súľov je zahalený v opare a slnko mi odtiaľ naviac svieti rovno do tváre. Stráž tu nado mnou drží majestátny Veľký Manín.

Môj cieľ je už nadosah, zliezam z brala a stúpam posledné výškové metre. Víta ma vrchol, vrcholová kopula z kamenia je stále privalená statným padnutým stromom a kúpe sa v slniečku. Skladám batoh a obzerám sa okolo seba. V tom, kúsok predomnou zbadám bedľu, druhú, tretiu...štvrtú, piatu... Prestávam počítať a vyťahujem foťák. Fotky sa mi nepáčia, sú v ostrom svetle akési prepálené, skúšam teda fotiť z iného uhla, keď v tom zbadám, že tých bedlí sa tu v krásnom poloblúku ťahá pás dlhý minimálne dvadsať metrov. Fotím ako divý, ale celé to do obrázku nevpracem. Našťastie mám so sebou dnes i kameru, takže sa popri krásnom páse prejdem z jedenej strany na druhú a späť. Rozmýšľam, či je toto krásne predstavenie dielom prírody, alebo huncúta, ktorý tu úmyselne roztrúsil huby. Každopádne, mňa táto scénka tak očarila, že som kvôli nej napísal i týchto pár riadkov o inak obyčajnom výlete na Malý Manín.

Dolu v tiesňave mi najskôr neuverili. Pomohla až kamera. Vraj, keď som takú parádu našiel, kde mám tie bedle? Nechal som ich tak, ako som ich našiel, nech ešte niekoho potešia. Tak sledujte svet okolo seba pozorne, možno dnes či zajtra narazíte na niečo pekné aj vy...