Thajsko, krajina úsmevu - Chaiya

Autor: Silvia Jeleníková

Stredisko budhistickej meditácie nielen pre Thajcov

Tesne pred koncom roka som dostala nápad – pôjdem na 10-dňový kurz meditácie do známeho kláštora Suan Mokh pri meste Chaiya, Surat thani. Svetoznámy mních vyhlásený za UNESCO osobnosť – Buddhadasa Bhikkhu - pri tomto kláštore založil medzinárodné centrum meditácie, kde majú možnosť ľudia z celého sveta prísť a spolu sa učiť meditovať a čo to pochytiť z myšlienok budhizmu. Tento nápad bol veľmi spontánny, ale rozhodne ho neľutujem, skôr naopak, bol to najvýraznejší zážitok z celého Thajska, ktorý ma ovplyvnil v ďalšom náhľade na život.

V sprievodcovi Lonely Planet píšu pol strany o týchto meditačných stretnutiach, ktoré sú vraj „challenging“ (náročné), ale výnimočné a čoraz viac turistov smeruje práve tam počas svojho pobytu v Thajsku. Ja som na ostrove Koh Phayam stretla jedného taliana, ktorý sem chodí pravidelne, avšak pravdupovediac ma táto téma vtedy veľmi nezaujímala, a tak sme o tom veľa slov neprehodili. Takže som si len mohla domýšľať, čo všetko ma tam čaká.

Bolo to naozaj náročné, fyzicky aj psychicky. Najmä prvé dni. Ale pekne od začiatku. Prvý deň, 31.12.2007 bol oficiálny registračný deň. Príchod, ubytovanie, a tiež zmierenie sa s tým, že tam ostanem najbližších 10 dní. Verte mi, vtedy keď sa všetci pripravovali na veľké oslavy príchodu nového roku, ja som sa so smútkom v duši ubytovala v mojej CELE (pomenovanie izba znie naozaj veľmi nadnesene). Tak to totiž vyzeralo, vnútri okno, betónová platforma, na nej slamená rohož, DREVENÝ vankúš podľa budhistických princípov, deka, a „moskyto net“ – sieť proti komárom. To bolo celé. Napokon nič iné sme ani nepotrebovali. Cieľom pobytu bolo meditovať, venovať sa len a len sebe. Preto aj akákoľvek interakcia s ostatnými bola zakázaná. Od prvého večera až do rána jedenásteho dňa sme sa nesmeli rozprávať, pravidlo znelo: KOMPLETNÉ TICHO. Iba v prípade núdze sme mohli osloviť nášho koordinátora, dobrovoľníka Wernera. Bolo nás cca sto ľudí z celého sveta, polovica mužov, polovica žien. Žili sme v kláštornom móde ako mnísi, čo znamená: ženy zvlášť, muži zvlášť vo svojich internátoch, všetci museli mať zahalené plecia a kolená, sprchovanie vo verejných betónových kadiach na thajský štýl – čiže obmotaní v sarongu (veľká šatka), v žiadnom prípade nie nahí, jedlo dvakrát denne, na večeru len nápoj. Och aká úľava po tých hodoch na ostrove Phayam...

Ďalšie pravidlá nášho pobytu boli: vysoké odporúčanie nevzdať sa a neodísť skôr ako 11.deň (odovzdali sme dokonca naše pasy), nekontaktovať sa s externým svetom (odovzdali sme mobilné telefóny), neskrášľovať sa, nečítať žiadne knihy, nepísať žiadne zápisky, nevenovať sa žiadnej kreatívnej činnosti, prosto ničomu, čo by mohlo rozptyľovať našu myseľ. Cieľom budhizmu a meditácie je totiž dosiahnuť stav uvoľnenosti a koncentrácie mysle, čo je cesta k dosiahnutiu absolútneho šťastia. O to sme sa mali pokúšať aj my.

Denný režim začínal o 4 hod. ráno, kedy nás zobudil miestny zvon, mali sme presne 30 minút na prebudenie sa, rýchlu rannú očistu, a presun z obytnej časti do hlavnej meditačnej haly. Tam sme mali 15 minútové ranné čítanie textov na tému budhizmus a meditácie, po ňom sme 30 minút meditovali. Prečo ranné vstávanie? Aj to nám vysvetlili, vtedy je totiž myseľ najčerstvejšia, najviac oddýchnutá a pripravená prijímať nové vnemy. Vedeli ste, že v tejto rannej hodine začína kvitnúť väčšina kvetov? Pätnásť minúť po piatej hodine ráno sme sa presunuli do haly na jogu, a cvičili sme až do siedmej pri vychádzajúcom slnku. Spočiatku bola joga naozaj ťažká, moje telo nebolo zvyknuté na rôzne polohy, trpel chrbát, kolená, ale neskôr som sa po jeden a pol hodinovom bloku cítila skvele. No a poslednou aktivitou pred raňajkami bola hodinová prednáška s časťou spoločnej meditácie hlavného mnícha kláštora, nástupníka Buddhadasa Bhikkhu. Na raňajkách spoločné tiché stolovanie, po nich upratovanie v celom areáli. Každý mal svoju presnú úlohu v našej komunite, ja som napríklad pálila spáliteľný odpad, ktorý sme vyprodukovali. Nevadilo mi to, ako hovorila naša vedúca internátu: „Ten kto robí najspodnejšie práce, má najvyššieho ducha“.

Predobedný blok začínal prednáškou na tému ako meditovať, pokračoval sediacou a chodiacou meditáciou. Obed opäť v tichu, v úvode sme akurát recitovali spoločný text (zhruba hovoril o tom, že jeme preto, aby sme udržiavali telo v dobrej kondícii na podporu spirituálneho života, nie preto aby sme sa z toho tešili, priberali, alebo skrášľovali). Po obede krátka hodinka a pol na akýsi relax, prípadne nevyhnutné aktivity (upratať si svoju celu, oprať si šaty). Popoludňajší blok bol okrem prednášky, meditácie v sede a pri chôdzi doplnený ešte hodinkou tzv. „chanting“, čo sú akési budhistické piesne, alebo texty ktoré sa špeciálne recitujú. Aspoň trošku úľavy z totálneho ticha. Navyše s veľmi príjemným mníchom, ktorý bol na rozdiel od ostatných aj vtipný, čím odľahčoval, najmä zo začiatku veľmi serióznu atmosféru. No a večer opäť meditácie, skupinové chodiace meditácie popri dvoch jazierkach len za svitu mesiaca či sviečkových kandelábroch.

Desať dní oslobodenia od akéhokoľvek rozhodovania, všetko sme mali naplánované, určovali to za nás naši koordinátori – čo budeme robiť, čo budeme jesť, kedy budeme vstávať, kedy pôjdeme spať, čo budeme počúvať. Celkom príjemná úľava, hlavne pre ľudí, ktorí denne musia o niečom rozhodovať a zaťažujú tým myseľ.

Moje dojmy z tohto pobytu sa menili počas jeho trvania – spočiatku boli príšerné, neskôr úžasné. Prvý deň som mala pocit, že ma zavreli do mentálnej inštitúcie. Ľudia okolo mňa (vrátane mňa) chodili mĺkvo, nepozerajúc sa na seba, iba do zeme, všetky pohyby mali veľmi pomalé (také boli totiž inštrukcie našich koordinátorov, aby sme všetko robili s kľudom, pokojne, pretože to bol jeden z cieľov, uvedomovať si všetko čo v živote robíme v DANEJ CHVÍLI, a takto upokojovať MYSEĽ). Začali sme už prvý večer sediac v meditačnej hale na malých vankúšikoch, v tme za svitu dvoch sviečok. Hlavný mních kláštora nám poďakoval za to, že sme dali prednosť tejto meditačnej skupine pred bujarými oslavami na Koh Samui. V pozadí bolo počuť neustávajúci rachot silvestrovských delobuchov, napriek tomu že ostrovy boli vzdialené aspoň 50 kilometrov po mori. Spať sme išli už o pol desiatej večer, vtedy totiž vypli svetlo, a tak sme sa krásne uložili na naše betónové/slamené „postele“, hlávky zložili na drevené vankúše, a neviem ako ostatní, ale ja som sa modlila aby ma Budha ochránil pred miestnym hmyzom a to nehovorím o muškách ani komároch, ale o jedovatých škorpiónoch a 15- centimetrových stonožkách, na ktoré nás upozornila naša vedúca internátu, dokonca nám ukázala praktický lapač týchto milých tvorov (obyčajné vedro). Samozrejme nás upozornila, že ako správni budhisti, nesmieme žiadneho živého tvora obrať o jeho život, vrátane komára a jedovatých stonožiek, takže ak takéhoto tvora nájdeme vo svojej cele, máme sa ho snažiť uloviť a odniesť späť do prírody. Asi som sa modlila úspešne, žiadny z jedovatých tvorov ma v cele nenavštívil, našťastie...

Jedlo bolo vegetariánske, ryža, zelenina, bylinky, ovocie, a sójové mlieko a čaj.

Metóda meditácie, ktorú sme sa učili bola tzv. Annapannasati, čo v jazyku Pali, ktorým písal Buddha znamená získavanie plnomyseľnosti prostredníctvom dýchania (nádych, výdych). Znie to veľmi jednoducho, prosto dýchať a meditovať, ale je to naozaj náročná metóda, a mne sa počas krátkeho 10-dňového pobytu nepodarilo dostať ani po štvrtý krok z celkovej 16-krokovej procedúry. Každopádne naučila som sa predlžovať svoj dych, nedýchať plytko, čo tiež prináša celkové uvoľnenie mysle a tela a prináša to aj fyzicky príjemné pocity. Skúste si to – uvedomiť si ako dýchate, a predlžovať každý nádych, každý výdych a vydržať tak aspoň 5-10 minút...oceníte to hlavne v čase, keď ste nepokojní, v strese. Výraz „predýchaj“ keď vás niečo zaskočí je naozaj veľmi trefný...

Buddhizmus ma veľmi oslovil. Je to vlastne spôsob života. Náš predstavený mních ho nenazýval náboženstvom. Pre budhistov boh je vlastne zákon prírody a jej hlavný princíp je, že všetko je pominuteľné. Všetko materiálne, ale aj zmyslové. Aj krásny kvet bol včera len puk a zajtra bude uschnutý zhluk lístkov. Aj veľká radosť dneška nemusí vydržať, a tiež nešťastie dnes sa zajtra môže zmeniť k lepšiemu. Preto je dôležité v živote na nič sa príliš neupínať a nečakať že veci ostatnú naveky také aké sú dnes. Je ale dôležité poznať seba, a rozvíjať svoje vnútro vrastaním hlbšie do seba a tak smerovať k odstráneniu utrpenia v živote. Z pohodlia kancelárie asi ťažko predstaviteľné, je to však učenie, ktoré práve preťaženému kancelárskemu pracovníkovi ako ja prinieslo naozaj iný pohľad na svet. Neupínať sa príliš na minulosť, alebo budúcnosť, najdôležitejšia je súčasnosť, ktorú treba prežívať, uvedomovať si ju, a žiť ju! Možno poznáte známe Carpe Diem! Vrele odporúčam! Budhizmus tiež učí láskavosti ku všetkým ľuďom a živým tvorom na svete. Musí však byť nezištná a naozaj úprimná.

Súvisiace články:

Thajsko, krajina úsmevu - Koh Tao

Thajsko, krajina úsmevu - Koh Phayam

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom