Autor: Michal Uriča

Silvestrovský pobyt v roku 2007 na Alpinke v Havranove na konci Belianskej doliny vo Veľkej Fatre bol mimoriadne vydarený. Po menších výletoch do okolia a plodnej spoločenskej oslave záveru roka sme sa v Silvestrovský deň vybrali na dôverne známu túru - na Borišov.

Ranný budíček sa nám horko-ťažko podarilo dodržať a niečo po deviatej hodine ráno sme sa zhromaždili pred Alpinkou, pripravení na túru. Počasie sa trochu umúdrilo čo do teplotných pomerov, nebolo už mínus 13 ale len mínus 5. Na druhej strane inverzia z predchádzajúcich dní bola fuč, naviac začalo mierne snežiť. Nuž čo, výhľady pre dnešok musíme oželieť, ale vyjsť aspoň na Chatu pod Borišovom sa predsa patrí.

Za Havranovom prekonávame poľahky potok, ktorý je najmä z jari prekonateľný len s problémami. Pomaly sa sunieme v pred po širokom chodníku a prvé prekvapenie je nablízku. Potôčik a pramene, ktoré tu v dolinke tečú, sú kompletne zamrznuté a chodník je zmenený na klzisko. Z jedného svahu sa dolu ťahá krásny ľadopád, ktorý Hrďas hneď pohotovo testuje a spúšťa sa na zadku dolu. My ostatní radšej ostávame bokom v obave o potomstvo. Už tradične sa vyhýbame kľukatej turistickej značke a pokračujeme rúbaňou po skratke. Križujeme lesnú cestu a v ešte strmom teréne stúpame lesom porpsi zničenom plote pravdepodobne ohradenej bývalej lesnej škôlky. Ešte posledné metre a už odfukujeme pod prístreškom rozbitého salaša na Košarisku, ktorý sa asi nikomu nechce opravovať, pretože ho v takomto stave nachádzame už dosť dlhú dobu. Jediné zmeny sú k horšiemu a pôvod majú pravdepodobne u rôznych "dobrákov".

Niektorým pri odfukovaní (aj mne) začala byť zima a tak sa poberáme ďalej. Od Košariska už pribudlo aj trochu viac snehu, cesta je však vyšľapaná a preto je aj ďalší priebeh bez problémov. Prekonávame traverz masívu Borišova a niekoľko mohutných žľabov, ktoré sú plné vody, v tomto čase však zamrznutej a vytvárajúcej pekné ľadopádové útvary. Pod chatou pri prameni sa opäť odpájame od značky a stúpame priamo ku Chate pod Borišovom, s vidinou posilnenia a odpočinku.

Do chaty vchádzame s elánom, hádam by sa nám aj mohlo ujsť nejaké miesto na sedenie, vonku je totiž na dlhší odpočinok predsa len prichladno. Spočiatku to vyzerá nelichotivo, avšak po pár minútach, ktoré trávime čakaním na kapustnicu sa jeden stôl uvoľňuje. Rýchlo ho obsadzujeme a v tom prichádza omeškaná druhá polovica našej výpravy. Rozhodli sa však vystúpiť priamo na Borišov a až potom sa zastaviť na chate. Celkom múdry nápad, mne však žalúdok káže inak a musím sa posilniť. Kapustnica a kofola sú o chvíľu vo mne a tak sa aj s Dochtorom zberáme na vrchol. Ľudmila a Roman strážia stôl pre ostatných.

S plným žalúdkom sa neradostne vyberáme na Borišov a hneď naberáme poctivo výškové metre. Nenáhlivo stúpame k vrcholu a asi na pol ceste stretávame na zostupe našich kamarátov. Upozorňujú nás na klzké úseky pred vrcholom, my ich zase na vynikajúcu vianočnú kapustnicu na chate. Výstup zdolávame bez problémov a onedlho už sotjíme s Dochtorom na vrchole Borišova. Odmenou za výstup sú nám výhľady do okolia asi piatich metrov...hmla je neúprosná, nič sa nedá robiť. Foto, zameranie GPS súradníc a schádzame za partiou na chatu. Tá sa pod náporom silvestruchtivých na hrebeni stále viac plní a tak po dojedení a dopití velíme na odchod. Schádzame tou istou trasou, s jedniných rozdielom, že sme sa z Hrďasom a Dochtorom spustili v jednom zo žľabov strmo dolu. Odmenou nám bolo nájdenie množstva medvedích stôp a krásnych ľadopádov v skalných roklinkách žľabu. Zostúpili sme nakoniec až do doliny, ktoru sme sa nakoniec úspešne a bez ujmy na zdraví dostali na Havranovo a do vykúrenej Alpinky, v ktorej udržiavali oheň Divný Janko a Zakliata Panna vo Váhu. Zvyšok tímu dorazil s miernym oneskorením ale v plnom počte, takže medveďom sme ani tento rok nespestrili jedálny lístiok.