Autor: Michal Uriča

Čas priniesol, že sme sa po dlhšej dobe opäť dokázali dohodnúť na spoločnej túre s partiou rozlezenou po celej republike. Síce narýchlo, ale predsa sa to nakoniec podarilo. Z pôvodne plánovanej zostavy o štyroch členoch sme nakoniec zostali len dvaja, ja a Maťo. Dohodli sme si stretnutie skoro ráno na železničnej stanici Harmanec jaskyňa, kde sa mal začať náš pochod Veľkou Fatrou.

Deň prvý

V sobotu ráno ma budík na telefóne preberá zo snov už o pol štvrtej. Balím posledné veci a utekám na železničnú stanicu. Vlak z Považskej Bystrice smerom na Žilinu odchádza o 4.42 a po ceste na stanicu stretávam opilcov z piatkovej akcie. V žiline presadám na vlak smerujúci na Banskú Bystricu a v Turčianskych Tepliciach sa ku mne pridáva Maťo, ktorý cestuje z Prievidze. Krátko po siedmej už s prvým svetlom vystupujeme v Harmanci a sledujeme zalepenými očami odchádzajúci vlak. Dnešná porcia turistiky je pred nami. Je chladno a tak sa na stanici posilňujeme pohárikom Bošáckej, ktorá nám vlieva teplo do žalúdka a celého tela. Zo stanice nasledujeme zelenú značku, ktorá najskôr klesá nadol smerom ku hlavnej ceste zo sedla Šturec na Banskú Bystricu. Od cesty sa po chvíli odkláňame a pokračujeme lesnou cestou. Vstupujeme do Národnej prírodnej rezervácie Harmanecká tisina, kde je predmetom štúdia a ochrany vývoj zachovalého karpatského lesa, najmä terciérneho reliktu - tisu obyčajného a aj krasových foriem georeliéfu. Prechádzame popod železničnú trať a pokračujeme smelo ďalej do čoraz strmšieho stúpania. To sa po chvíli zjemňuje a mňa začína trápiť absencia zelenej značky. Svoju obavu čoskoro aj vyslovujem Maťovi, ktorý so mnou súhlasí - naozaj sme značku asi niekde minuli. Vyťahujem teda mapu a skúmame, kde sa asi môžeme nachádzať. Zhodli sme sa na mieste a rozhodli sme sa nevracať, veď lesná cesta po ktorej sa púšťame ďalej sa so zelenou značkou zase stretáva, hoci budeme musieť oželieť jaskyne pod Túfnou.

Po pol hodinke už uvažujem, prečo stále nenachádzame zelenú značku a ani smerovanie nášho chodníka nie je najlepšie. Opäť teda vyťahujeme mapu, kompasom na hodinkách ju zorientujeme a vtedy si uvedomujeme náš predošlý omyl. Zistili sme, že sa nachádzame v Zalámanej doline, dosť ďaleko od našej plánovanej trasy. Zachovávame chladné hlavy a postupujeme ďalej dolinou. Na jeje konci sa nachádza vodárenská stavba a odtiaľto sa púšťame po toku potôčika, zakresleného aj v mape. Cieľom je vyštverať sa na hrebeň pred nami, kde by mala byť červená značka, rovnako smerujúca na Kráľovu studňu. Potôčik sa postupne stráca, no hrebeň naštastie nie... V mokrej tráve prudko šliapeme do kopva a pred nami sa objavuje rúbaň zarastená kríkmi, ktorú radšej obchádzame. Posledný úsek sme nazvali lezením na strechu a tak to aj vyzerá. Strmý a klzký terén, ktorý však naštastie koncí na terase lesnej cesty, na ktorú narážame. Po asi 5 minútach máme už aj hľadanú červenú značku a to nás ukľudňuje. Červená značka sa však po pár sto metroch stretáva so zelenou a objavujeme prvú slabinu mapy, ktorú som doteraz vychvaľoval... Červená a zelená značka, ktoré by mali byť od seba oddelené a sú nakreslené vo vzdialenosti, ktorá vylučuje ich súbežnosť, sú súbežné. Prichádzame do sedla pod Krásnym kopcom a pod malým prístreškom si doprajeme prvý väčší oddych. Ďalšie napredovanie je orientačne jednoduché, lesná cesta je široká a jasná, dokonca neskôr zisťujeme, že aj dosť frekventovaná, smejeme sa, kedy narazíma na svetelnú križovatku. Obieha nás niekoľko osobných áut a dokonca aj V3Ska, ktorá sa pachtí do kopca. Na Košarisku prechádzame okolo križovatky turistických chodníkov, kde sa pripája na našu cestu žltá značka. Ešte máme pred sebou posledný úsek na Kráľovu studňu, kde nám dochádza dôvod hustej premávky - Horský hotel Kráľova studňa je v rekonštrukcii. Na stavenisku horkoťažko nachádzame funkčný bufet a doprajeme si polievku na terase a pivko.

Z Kráľovej studne stúpame ďalej na prameň Kráľova stuňa, opodiaľ sa nachádza krásne tvarovaný skalný útvar Kráľov Kameň. Vidíme, že hrebeň sa nám výhľadmi neodvďačí, je celý zahalený v hmle, no to nás neodrádza a pokračujeme v pochode. Stúpame smerom na Krížnu a tá sa striedavo vynára z hmly aby sa vzápätí opäť do neho ponorila. Keď vychádzame po vysielače na Krížnej (1574 mnm) ešte čo to vidíme, ale pod Krížnou sme už v mlieku a dlho sa ho nezbavíme. Nie je teda ani veľký dôvod zdržiavať sa tu a po hrebeni sa posúvame smerom ku Ostredku a horkoťažko sledujeme tyčové značenie. Mierne klesáme, aby sme zase mohli šliapnuť na plyn pri tiahlom výstupe na Frčkov (1585), kde si musím dať niečo pod zub, lebo mi dáko dochádza para. Posilenní už zase v pohode pokračujeme a zdolávame i Ostredok (1592 mnm) a fotíme sa na jeho vrcholovej rovinke. Škoda, že však dookola stále visí mliečna hmla. A tak pokračujeme na Suchý vrch (1550 mnm), ktorého ostré kontúry len neľahko rozoznávame v hustej hmle okolo nás. Na tomto mieste prekonávame prvé výraznejšie klesanie na hrebeni. Chodník je celkom nepríjemný, pretože je mokro a na mokrých kameňoch, koreňoch a blate nie je problém stratiť balans. Naštastie však bez ujmy na zdraví napredujeme ďalej a prichádzame ku Salašu po Suchým, ktorý je výborným miestom pre odpočinok či prenocovanie. Jeho pohodlie sme už otestovali aj v zimných podmienkach. Kedže tu však už odpočíva skupinka iných turistov, pokračujeme ešte o kúsok ďalej ku útulni Mandolína. Tá je síce tiež plná, no jej dočasní obyvatelia sa zdržujú v teple vo vnútri a my si rozbaľujeme svoje dobroty pri stole vonku. Pozitívom je, že hlma z vyšších polôh tu na nás nemá dosah a tak máme aspoň aký taký výhľad na Borišov a Ploskú. Posledne menovaná slečna nás ešte čaká a vyslovene sa na ňu "tešíme". Dá sa síce obísť traverzom, ale nie sme na tom tak zle, aby sme už na ňu nevyšli.

Od Mandolíny sa vraciame naspäť na značku a cez lesík na Kýškach prichádzame na sedlom pod Kýškami. Pred nami je v celej kráse odhalená Ploská (1531 mnm), obrovská oblá kopa. Stúpanie na ňu nie je príliš prudké, no človek, ktorý sa štverá nahor má pocit, že stúpanie nemá koniec. Vrchol je už už nadohľad a predsa ešte ďaleko... Ani Poloská však neodolala a na jeje vrchole, kde by sa dal postaviť aj futbalový štadión si vďaka dostatku času doprajeme ďalšiu pauzu. Škoda, že hmla, ktorá počas výstupu mala poobedňajšiu siestu, sa opäť vrátila a z výhľadom nám zase nič neostalo. Dopriali sme si teda pár dúškov Bošáckej a skrehnutí od zimy sa odliepame od zeme a zostupujeme smerom na Chatu pod Borišovom. Ubytovanie síce zajednané nemáme, no spoliehame sa na nocľah na zemi v jedálni, zabalení do spacákov. Keď prichádzame, na chate ešte nie je príliš veľa ľudí a to sa nakoniec ukázalo v náš prospech, keďže sme sa hneď hlásili o ubytovanie. V ten večer totiž chatár rozposlal pár ľudí preč z chaty na okolité salaše. Popíjame pivko a Maťovu vodku s Bizóňou trávou (suvenír z Poľska), pojedáme výbornú kapustnicu (a ja som si pomaškrtil aj na parených buchtách). Preberáme rôzne témy s hromadiacimi sa ľuďmi na chate a výstup na Borišov pre túto túru zavrhujeme. O deviatej už sa balíme do spacákov na izbe, ktorú sme so šťastím dostali a budíky nastavujeme tak, aby sme už ráno o siedmej vyrážali z chaty. Po spoločnom uvážení sme sa rozhodli pre cestu cez Lysec do Belej-Dulíc.

Deň druhý

Budíček o pol siedmej, balenie a krátko pred siedmou už aj potichúčky padáme z chaty. Chceme sa čo najrýchlejšie dostať do Belej-Dulíc, pretože ešte večer musím šoférovať do Bratislavy... A tak ráno v neľútostnom počasí pokračujeme v rezkom tempe smerom z Chaty pod Borišovom na Šoproň. Po ceste na Šoproň stretávame pár fotografov, ktorí čakajú na svoj vydarený záber vychádzajúceho slnka, neviem, či sa im však podarilo nafotiť, pretože všade vôkol je hmla a kopce sú zahalené v mrakoch. Za Šopronom pokračujeme ďalej na Javorinu, chodníček je úzky a nie príliš vychodený, vlní sa po trávnatom koberci nahor a nadol ako na húpačke. Vystúpame na Javorinu a dávame si raňajky, aby sme ďalej vládali šliapať na Lysec. Stále sa čudujeme, prečo je chodník tak slabo vyšliapaný a neskôr nám to dochádza. Počítali sme skôr s viac menej zvlnených terénom a miernym prevýšením, ale čoskoro sme sa presvedčili o opaku. Chodník začína totiž hneď za Javorinou prudko klesať a klesanie nemá konca...Na nálade nám nepridáva ani smutné, melancholické počasie a hustá hmla všade dookola, ktorá akoby bola nalepená na každom strome. Keby som tu bol sám, tak možno pustím aj do gatí...pripadám si ako v strašidelnom lese z detských čias - vydanie De Luxe. Klesanie konečne ustáva a stratené výškové metre pomaly šliapeme naspäť - na Štefanovú. Za ňou už naštastie toľko neklesáme a prichádzame na Malý Lyces, kde sa odkláňame na modrú značku v smere na Lysec. Traverzujeme lesom po značke kopec pred nami a prichádzame na sedlo Žlebiny (1093 mnm). Pred nami je posledných cca tristo výškových metrov a chvíľu sa pohrávame s kacírskou myšlienkou na zostup do Jasenskej doliny pod nami. Nakoniec sa ale nakopneme sa za pol hodinku už stojíme na Lysci, kde je už aj hmla redšia a sem tam sa nám ukáže aj výhľad na hrebeň. Na vrchole je len zopár ľudí a dlho sa tu nezdržiavame, stále máme totiž šancu stihnúť autobus o jednej z Belej-Dulíc.

Zostup z Lysca je inak najmä vo vrchnej časti parádny tréning na kolená. Svah je až ukrutne strmý a tým, čo idú na vrchol ani trochu nezávidím. Nakoniec chodník opúšťame pri vleku, ktorúý smeruje do Jasenskej doliny a púšťame sa dolu cez zjazdovku. Naše kolienka opäť plačú...Schádzame do doliny a ako sledujem hodinky, autobus už aj tak nestihmeme, veď nás čaká ešte posledný úsek do Belej a čas sa kráti. Po asfaltke šliapeme do dediny a musím uznať, že toto mi je z celej túry najmenej po vôli. Výlet končí a my sa unavení po asfaltke trmácame ako mravec Otilko po boji. Autobus nám ušiel asi o pol hodinku, a tak si popri čakaní na ďalší doprajeme aspoň kofolu u Želky. V Martine sa definitívne lúčim s Martinom a pokračujem do Považskej Bystrice. Spoje sedia ukážkovo a tak som o pol šiestej doma, pripravený na cestu do hlučnej Bratislavy...