Autor: Michal Kiripolský

Je 25.12 večer, snehu veľa niet a akurát sa sme na ceste zo Senice do Považskej Bystrice. Zvoní neznáme české číslo. Zdvíham a v slúchadle sa ozýva známy Jurov hlas a pýta sa, že ako zajtra. Chvíľu rozmýšľam, kedy som Jura naposledy videl...Aha, no predsa 26.12.2009. Dohadujeme sa na zajtrajšom odchode na už tradičný sviatočný výstup na malofatranský Kľak. Tak ako aj minulý rok do Fačkovského sedla si doprajeme pohodlnú cestu autom.

Ráno vstávame do bieleho dňa. Napadol sniežik a obloha je zatiahnutá. Mrzne. Oproti včerajšku úplne ideálne podmienky na túru. Aspoň si tak pomyslím. Vyrážame pre Jura a naberáme už tradičný „štefánsky smer“. Vo Fačkovskom sedle je nasnežené, okolo -8˚C a zamračené. Cieľ našej cesty je v oblakoch. Nevadí. Teší nás, že nebude blato a podľa výšky snehovej pokrývky sa snáď nebude ani šmýkať. Tento rok budú v zostave chýbať traja skalní účastníci; Mišo a Lenka – novopečení rodičia (ešte raz srdečne blahoželám) a Janka – o malú chvíľu zodpovedná matka...Začíname sa stretávať. Dve posádky z Prievidze, dve z Považskej. Na prvý pohľad oklieštená partia. A napokon prichádza aj pomerne osekaná zostava Hikers team-u : prišiel len Majky... Pridáva sa k nám a vyrážame na vrchol, samozrejme posilnení slivovičkou (Juro doniesol aj špeciálny pozdrav zo Srbska- myslím). Každý v batohu skrýva svoj tekutý poklad a samozrejme neoddeliteľnú súčasť proviantu – vianočné koláče na posilnenie. Cesta po dobre známom chodníčku ubieha v pokojnom tempe. Ďaľšia zastávka je v Reváňskom sedle. Ako zvyčajne, na vrchol kráča celý zástup ľudí, ktorí sa chcú po sviatkoch vyvetrať. Po krátkej prestávke pokračujeme smerom na vrchol. Nepríjemne fúka, kto má kuklu, má po starostiach. Stúpame nahor do hmly, kde je aj cieľ našej cesty. Sem-tam sa otvárajú čiastočné výhľady dolu do doliny. Na vrcholovom skalnatom závere je to ako na malom mravenisku. Skupinky ľudí sa pomaly presúvajú k vrcholu a od neho. Viditeľnosť je slabá ale aspoň vietor trochu ustal. Po chvíľke sa aj my dostávame k dvojkrížu zdobiacemu vrchol Kľaku. Robíme vrcholové fotky a pripíjame si. Je cca – 10˚C. Ľubo s Martinom prejavujú svoj potláčaný exhibicionizmus a schladzujú sa fotkou „hore bez“. Vzbudili záujem. Prichádza jedna slečna a prosí, aby ju s nimi odfotili. Asi foto z turistiky do rodinného albumu...Pomaly sa lúčime s vrcholom a vydávame sa na cestu dole. Zostup ubieha rýchlo. Ocitáme sa na parkovisku, lúčime sa s priateľmi. Ani po príchode dole sa nám vrchol Kľaku neukázal. Ešte horúca polievka na salaši Kľak a vydávame sa na cestu domov. Rozoberáme zážitky, rozprávame sa o turistických plánoch do budúcnosti...

Tak dovidenia opäť o rok, niektorí snáď už v rodinnej zostave...