Autor: Michal Uriča

Na začiatku bol plán opäť na Kľaku bivakovať v noci z 25.12. na 26.12., aby sme na vrchole stanuli tak ako minulý rok skoro ráno, snáď ešte po tme. Vopred sme oslovili potenciálov na účasť a opäť nám boli odpoveďou čudné pohľady a úškrny :-). Každopádne sme sa predbežne dohodli štyria statoční a na poslednú chvíľu som ešte dohodol Ďura, ktorý sa na sviatky ukázal v Považskej Bystrici.

Všetko sa ale mení v deň predpokladaného večerného odchodu na hory, nakoľko Martin narazil na logistické problémy a operatívne meníme program na „klasický“ denný Štefanský výstup. Má poradové číslo 13, snáď sa nám vyhnú problémy, hovorím si v duchu...

Ráno o 6.15 sa u mňa naloďuje Ďuro, vyzdvihujeme Bula v Moštenci a smerujeme na Fačkovské sedlo. Hmla sa dá krájať aj tupými korčuľami, Bulo hovorí: „ No, dnes to vyzerá na exkluzívne výhľady...“. Nevadí, aspoň neprší a aj napriek niekoľkokrát zmeneným predpovediam meteorológov nám ostala aj nejaká snehová pokrývka.

Už vo Fačkove je zrejmé, že to s tými výhľadmi dnes nemusí byť až také zlé! Je síce husto zamračené, ale hmla sa stratila a vrchol Kľaku vidíme v plnej paráde. Takže Bulo poznámka sa našťastie netrafila do čierneho. Krátko po siedmej sme podľa dohody vo Fačkovskom sedle a čakáme na posádku z Prievidze. Vyzerám Maťov modrý šíp a nič. Je skoro, na parkovisku v sedle niet nikoho, okrem nás a ešte jedného auta, odkiaľ vystupuje pán s dvomi psami a zberá sa na vrchol. Na parkovisko prichádza strieborný šíp a efektne kúsok od nás flekuje na ručnej brzde. Hovorím si, že to bude asi Ľubove auto, no to sa otáča a odchádza. Hmmm, asi len niekto zaradil efektnú vsuvku pre frajerku pri prejazde Fačkovského sedla... Ale auto parkuje na opačnom parkovisku a v šere vidím vystupovať tri postavy, jedna je nápadné prehnutá ako gate na vešiaku, to asi naozaj bude Ľubo. Volám cez parkovisko a chalani sa ozývajú naspäť, našli sme sa. Blížia sa k nám a niečo sa mi nepozdáva. Počítam tri kusy, ale všetci sú nejakí štíhli (prepáč Maťo :-) ). „Kde je Mato?“, pýtam sa chalanov. „Kleplo ho, v noci bol na pohotovosti so žlčníkom...“. Ufff, takže naša trinástka si predsa len vybrala svoju daň, ešte dobre, že sme nešli na Kľak nocovať, ak by sa nám toto prihodilo na vrchole, veselo by nám nebolo...

Takže sme v šestici ja, Ďuro, Bulo, Kubičkovci senior a junior a Cino. Ďuro vyťahuje slušnú slivku, pripíjame na sviatky a poberáme sa na výstup. Je klzko, pretože dážd na striedačku s odmäkom urobil svoju prácu veľmi poctivo. Začíname rezko, sa pár minúť fučíme, najmä seniorská časť mužstva má zjavne natrénované. Pri smerovníku nad parkoviskom sa zahrievame ešte jedným kolečkom z Ďurovej produkcie a potom už len neúnavne šliapeme. Je síce klzko, ale ide to. Keďže sme si privstali, nikde nie je ani nohy, cesta na vrchol je pre túto chvíľu len a len naša.

S dvomi krátkymi pauzami na odfúknutie sme onedlho v Reváňskom sedle. A tu to naozaj stojí za to! Kam sa pozrieme, biele mlieko pod nami, ba priam ako poctivá hustá šľahačka. A zo šľahačky sa vynárajú známe kopce, blízke i vzdialené. Pre toho sa oplatí urobiť pár krokov do kopca :-)

Po pauze v sedle na fotenie pokračujeme na vrchol po hrebeni, seniorom sa nepozdáva koncový úsek chodníka popod masív a tak sa škriabeme naň. Pýtam sa, či je prešliapané a odpoveď je, že áno. Vyškriabem sa hore a musím sa len uškrnúť: „Starý bobor nás pekne od*bal :-)))“. Nevadí, snehu je málo, horšie je to na vyfúkanom chodníku a kameňoch, poriadne to šmýka. Je tu vrchol, a je len náš! Nikde nikoho, ešte aj parkovisko dolu sa zapĺňa len pomaly. A ten výhľad stojí naozaj za to. Keby ešte Oskar svietil, bola by to idylka. Každopádne hustá smotana pod nami a z nej sa týči Vtáčnik, Maníny, Martinské hole, Tatry, Strážovské vrchy, Súľovské skaly, Kremnické vrchy... Dlho predlho by sme sa dokázali kochať, ale chladný vietor nás po vrcholových fotkách zaháňa do závetria, kde si každý dopraje desiatu z batôžku.

Pomaly sa začínajú trúsiť prvé skupinky turistov, prekvapivo je tu dosť veľa mladých ľudí, čo je veľmi pozitívne. A veľa ich stretávame aj pri zostupe. Ten je trochu komplikovanejší, dosť to šmýka, do Reváňskeho sedla priam utekáme dolu kopcom, je to jednoduchšie ako bojovať so šmykmi. Turistov pribúda a celkom zaujímavé je to na úzkom chodníku do Fačkovského sedla, keď my už spokojní frčíme dolu kopcom a vyhýbame sa fučiacim turistom smerujúcim nahor. Pobavila nás pani, ktorá za nami kričala, aby sme sa nešmýkali dolu tým kopcom... No, radi by sme milá pani, ale žiaľ, je tak klzko, že to inak nejde a šmyky nie sú naozaj len také samoľúbe.

Šťastlivo sme sa dostali dolu, v salaši vypili kofolu a pivo, môžeme sa pobrať domov na Štefánsky obed. Trinástka je za nami, na štrnástku sa tešíme už teraz, verím, že už aj so zdravým Martinom a ďalšou partiou. Našu Štefanskú tradíciu výstupov na Kľak by bolo neradno nechať zhynúť!